Dcéra dostala celkom netradičnú domácu úlohu. Z telesnej výchovy. Má si napozerať basketbal a „skúšať“ si ho. Pani učiteľka je zjavne žena od rodiny, a tak im odporučila len pomyselnú loptu. Aby vraj doma nič nerozbili (a zrejme aj v záujme dobrých susedských vzťahov s tými, ktorí bývajú pod nami).

„Mami, čo myslíš, ako mi pôjde driblovanie s neviditeľnou loptou?," pýta sa ma dcéra pri obede a ja mám pocit, že som sa ocitla v nejakom čudnom matrixe. Kde sa na toto hrabe štúdium Harryho Pottera na Rokforte!

List Matúša ministrovi: Zrušte maturity

Online vyučovanie prináša mnohé úsmevné momenty. Človek má občas pocit, že naše decká žijú svoj sen – dva roky prázdnin. Nemali by sme však zabúdať na to, že ho žijú bez priateľov, školských vylomenín, lyžiarskych zájazdov, tanečných. Keď ráno vstávajú desať minút pred začiatkom vyučovania, často sa tvária, že im to nesmierne vyhovuje. Ale ktovie, čo naozaj prežívajú, aké strachy nimi lomcujú a čo všetko im uniká, čo už možno nikdy nedoženú. My starší síce radi vravíme, že čo je rok v živote človeka, ale uznajte, že keď si stužkovú nezažijete v poslednom ročníku strednej školy, tak v tridsiatke si ju asi nevynahradíte...

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

Sociálne siete v tieto dni obehol list Matúša. Sám sa podpísal ako frustrovaný a unavený maturant. Jeho spoveď adresovaná ministrovi školstva a hygienikom je plná zúfalstva, a ja sa mu vôbec nečudujem. Tiež mám okolo seba zopár mladých ľudí, ktorí odišli z vysokých škôl, či už krátko po začiatku štúdia alebo aj tesne pred jeho koncom, pretože ich to nebavilo bez živého kontaktu so spolužiakmi, vyučujúcimi a odbornej výučby v laboratóriách, kvôli ktorej si daný odbor vybrali.

Maturanti sú zase plní pochybností, či sú dobre pripravení na maturitu. Najmä tí, ktorí zostali doma a vzdelávajú sa dištančne aj po otvorení škôl, pretože možno žijú so starými rodičmi alebo ich rodičia sú rizikovou skupinou, sa pýtajú, či sú na tom s vedomosťami rovnako ako ich spolužiaci, ktorí už začali chodiť do školy. Matúš patrí do prvej skupiny študentov, učí sa z domu. A spomína, že na rozdiel od spolužiakov, ktorí sa už vzdelávajú prezenčne, oni nemajú žiadne online hodiny, nedostávajú materiály, sú odkázaní len na samoštúdium. Naozaj majú zabezpečené rovnaké podmienky na vzdelávanie, ako tí druhí?

„Bojíme sa. Bojíme sa my, študenti, a boja sa naši učitelia, boja sa všetci a vy s tým nič nerobíte. Hovorím vám to otvorene už teraz: väčšina z nás to nezvládne, možno už ani nechce zvládnuť. Ja nemám možnosť zúčastňovať sa prezenčného vyučovania a takisto nemôže chodiť do školy väčšina mojich spolužiakov...“ píše Matúš o svojich obavách z maturít. Priznám sa, najmä z jeho konštatovania, že väčšina to už možno ani nechce zvládnuť, mi behá mráz po chrbte.

Matúš navrhuje zrušenie maturít. „Keď ste nám zobrali možnosť sa plnohodnotne vzdelávať, tak nám odpustite aj tú skúšku, čo má naše štúdium odzrkadliť. Doprajte nám dožiť naše stredoškolské štúdium aspoň v pokoji. Dovoľte nám zobúdzať sa s tým, že vieme, čo nás čaká. Dovoľte nám sa vzdelávať. Nechajte nás žiť,“ píše na záver svojho listu.

Maturanti majú obavy

Pravdupovediac, poznám množstvo maturantov, ktorí to cítia rovnako. A nie, nie sú to žiadni lajdáci. Naopak, často sú to najlepší žiaci, jednotkári, perfekcionisti, cieľavedomí študenti, pričom mnohí majú podané prihlášky na štúdium do zahraničia a dobré známky z maturít sú pre nich nesmierne dôležité. Boja sa, že na to nemajú. Že to nedajú. Že online vzdelávanie ich na maturity nepripravilo tak, ako by malo. A že preto výsledky maturít nebudú skutočne odzrkadľovať to, čo by vedeli dosiahnuť, keby mali iné podmienky na štúdium.

Držím im palce a rada by som poprosila kompetentných, aby počúvali, ako sa študenti skutočne cítia, aby sa snažili pochopiť, čím prechádzajú a čo prežívajú. Rovnako aj rodičov a učiteľov. Aby našli riešenie, ktoré študentov upokojí a zaženie ich zúfalstvo. Pretože nič ma nezabolelo viac ako to množstvo stupídnych komentárov pod Matúšovou otvorenou spoveďou. Tie kecy o tom, že len fňuká, lebo sa chudák bojí maturity. A vraj, či sa nevie učiť sám doma, veď už je vekovo dospelý...

Je mi naozaj ľúto, že sa dočkal takýchto reakcií. To sme už naozaj na tom tak zle, že nedokážeme pochopiť pocity deciek, aj keď „vekovo dospelých“? Že sa nevieme vžiť do ich kože a precítiť ich obavy? Že ich musíme označovať za neschopných, aj keď ich vôbec nepoznáme a nič o nich nevieme?

Pamätám si, keď maturanti bývali veselí, drzí, prehnane sebavedomí, odvážni. Zúfalými ich urobili naše dospelácke rozhodnutia v čase pandémie. Často chaotické, nekompetentné  a nelogické. A len naše dospelácke rozhodnutia ich môžu zbaviť toho zúfalstva a strachu. Otázne je, či sme ich schopní ešte nájsť a urobiť včas a správne.