Aby sme sa všetci večer doma stretli

PARÍŽ. Myslíme si, že nič nie je triviálnejšie, ráno sa s deťmi a partnerom rozlúčite, letmé bozky na rozlúčku, narýchlo automaticky vypustené vety, nech sa ti darí, deti dávajte v škole pozor, vyhýbajte sa chybám z roztržitosti, na školskom dvore sa držte mimo konfliktov. Odpracujete 8-9 hodín, deti sa odučia, odohrajú a večer ich vyzdvihnete a zas ste všetci spolu doma.

Každý deň v hektickom niekoľkomiliónovom Paríži si uvedomujem, že to vôbec také samozrejmé nie je a že každý večer, keď sa ako rodina zídeme pokope je veľké šťastie.

Myslíte si, že to je len tak? Nestratiť sa, nezraniť sa, neochorieť, neostať visieť niekde v tuneli metra, nevybuchnúť, neodpadnúť, nestať sa obeťou teroristických útokov?

Ráno pokropíme kuchynský stôl kvapkami mlieka z misiek s cereáliami, skontrolujeme v letku aktovky, veci na telocvik, šnúrky na teniskách, kekse na desiatu, zaviažeme kravatu pred zrkadlom, prehodnotíme účes, dĺžku sukne, výšku podpätkov na lodičkách a vybehneme do sveta.

Rýchlo aktovky z kufra auta, najstaršia ma pobozká už pri aute a ponáhľa sa do sveta svojich kamarátok, stredný syn prestupuje z nohy na nohu akoby chcel oddialiť prístup k školskej bráne. Keď je pred bránou kamarát, pošle ma preč, keď nie, čakám s ním. Najmenšieho chytím za ruku a utekáme. Každé ráno ten istý obrad, zakýva mi cez jedno okno, uteká k druhému, cez sklo mi pošle vzdušný bozk, ukazováky a palce spojí do tvaru srdca, zakýva mi ešte raz. Deti odovzdané do vzdelávacích inštitúcií a ja bežím smerom k metru, jedna linka, presun, druhá linka. Zbehnem tri schodištia z metra, boulevard de la Grenelle, Café Atome, semafor, prejdem jednou ulicou, v práci cez turnikety ma pustí magnetická karta, osem poschodí a som v mojom pracovnom priestore „open space“.

Večer, čas odchodu z práce presný ako švajčiarske hodinky, nasadnem do metra načas, vodič zahlási, že na zastávke pred nami je podozrivý balík, že radí nám vystúpiť. Tvrdohlavo si myslím, že veď o pár minút sa pohne. Po pol hodine pochopím, že nie, že ešte len čakajú na odmínovaciu službu, ktorá balík zničí. Vyjdem z metra, kráčam v daždi, volám manželovi, že nech vyzbiera všetky deti, že ja neviem kedy prídem, nastúpim do metra na zastávke Motte Piquet Grenelle, o niekoľko zastávok prestup. Muž mi volá, že je v zápche na diaľnici pri Paríži a že v škole načas nebude. Mám dve minúty na rozhodnutie, čas po najbližšiu zastávku metra. Volám mame synovho spolužiaka, či je jej syn ešte v družine. Že je. Uf. Či ide preňho ona. Ide ona. Uf. Nenechám jej priestor ani na jednu vetu a spustím, že či nevyzdvihne aj môjho najmenšieho syna, že môj manžel príde k nim preňho. Že vyzdvihne.

Vystupujem v daždi z metra, utekám do školskej knižnice pre starších. Syna vyzdvihnem, dcéru hľadám. Keď ju v knižnici ani v piatich triedach družinárov nenájdem a žiadna učiteľka o nej nevie, začína sa zo mňa pokoj vytrácať. Napokon v panike otváram do radu všetky triedy s vyloženými stoličkami a v jednej z nich sedí moja dcéra sama s knihou v ruke.

Manžel doniesol syna s celým lícom zakrvaveným. Že padol na školskom dvore.

A tak opäť sme mali to šťastie, že sme sa večer všetci doma stretli.

V ten večer sme ani netušili, že tento pocit bude o pár dní ešte vzácnejší a že ho bude sprevádzať strach za každým parížskom krokom.

 

Prečítajte si aj Dojíma ma, ako sa Francúzi spojili, hovorí Slovenka v Paríži