„Nemáš moje nohy, ale tetine. Nebudeš mať kŕčové žily, neboj sa“, hovorievala mi mama už od puberty. Až kým sa mi neprihodili vo veku 21 rokov. Samozrejme, čisto omylom! J

Mamine nohy obmotané žilovými motúzmi sa mi nikdy príliš nepáčili. Na druhej strane som na ten pohľad bola zvyknutá, takže som ani tie moje v začínajúcom štádiu príliš neriešila. Veď ani nebolia. Keď začali byť dosť zásadným estetickým problémom, učila som sa kamuflovať. Do zásoby som si nakúpila ¾-ťové kapri nohavice. Situácia sa však viditeľne zhoršovala z roka na rok a mne začínalo byť jasné, že iba s kamuflovaním samotným si príliš dlho nevystačím. Rozhodla som sa preto pre tzv. sklerotizáciu (vpichnutie chemikálie do varixov, ktorá spôsobí ich zlepenie). Mame ju robil jej cievny lekár asi pred 15-timi rokmi. Bol to vtedy vlastne taký dobrodružný zákrok, pretože bol vykonaný bez predchádzajúcej sonografie. Našťastie so zdarným koncom. Ambulantné vpichnutie chemikálie, to zvládnem!

Lekár pred zákrokom urobil dôsledné sono, nebolo sa čoho báť. Čo ale nasledovalo potom by sa celkom jednoducho dalo opísať dvomi slovami- „celé zle“.

V čakárni mi jedna pani ochotne začala vysvetľovať priebeh jej sklerotizácie. Usmievala som sa a zdvorilo prikyvovala. V skutočnosti som sa ju snažila nevnímať. Dáke vpichy predsa zvládnem! A od mamy som vedela, že to nie je bolestivý zákrok ani počas jeho samotného vykonávania, ani po. Od sestričky som dostala pokyn vyzliecť sa v kabínke. Super, budem to mať čoskoro za sebou! 5 minút, 10 minút. Začína mi byť chladno. A ešte k tomu sa na mňa z kabínkovej drevotriesky tak nešťastne pozerá ten starý dedo! Nie, nie, žiadny skrytý úchyl v ambulancii lekára! Len fotka nešťastného dedka s veľkými červenými písmenami NCMP (= náhla cievna mozgová príhoda). Vykuknem z kabínky, v miestnosti sestričky pán doktor kontroluje pani po zákroku. 15 minút. Chudák deduško na plagáte mi už začína vadiť. Nemohol by niekde odkráčať? 20 minút. V miestnosti sa konečne mihne lekár. Vystrelím z kabínky. „Prepáčte...“ Pýtam sa ho na kompresívne pančuchy. Doma som sa merala a podľa nameraných rozmerov by som mala mať väčšie číslo. „Milá pani, ak nebudete dodržiavať moje pokyny, nebudem Vám nohu sklerotizovať, áno?“ Snažím sa argumentovať faktami. Nepomáha. „Ja viem, aké číslo máte mať. My to už máme v oku“. Doktor zdrhne tentokrát na chodbu. Ja sa vrátim k môjmu deduškovi. 25 minút. Už viem, že tento nemožný plagát s výraznými červenými písmenami a fotkou si budem pamätať do konca života. 32 minút. „Pani, na sklerotizáciu!“ Doktor je už späť, do miestnosti vtrielil ako uragán. „No poďte, nech tú nohu rýchlo spravíme, lebo ma idú vonku zožrať!“ Keď vidím, aký je rozhodený, trochu sa mi rozšíria zreničky a promptne veľmi ochotne navrhnem: „Ja aj počkám, mne to nevadí!´“ Samozrejme, že mi to vadí. Avšak radšej ešte počkám ako si nechať robiť zákrok od takto rozčúleného lekára. „Nie, nie, spravíme to hneď! Za chvíľu to bude hotové!“ V duchu sa pýtam, prečo si na zákroky nevyhradí napríklad poobedia, keď už zrejme nemá plnú čakáreň netrpezlivých pacientiek, ktoré ho „idú zožrať“.

Chvíľa sa nanešťastie začala naťahovať na celkom slušné „chvílisko“. „Dofrasa, nemôžem tú žilu trafiť, dofrasa...“ No výborne! Mne sa dnes fakt darí, hovorím si v duchu. Pre pacienta nie je asi nič lepšie, ako vnímať nepokojného lekára. Ruku si preložím cez tvár. Idem si niečo pekné predstavovať. Sestrička ma hneď usmerní. „Dajte si tú ruku dole z tváre, nech Vám do nej vidíme. Veď to nie je žiadny hrozný zákrok.“ Myslím si svoje, ale samozrejme poslúchnem. A potom začne vyzváňať mobil v jeho plášti. „Dočerta, tak toto je už naozaj vrchol!“ soptím v duchu. „Počas zákroku by predsa mal mať mobil vypnutý!“ Doktorovi doteraz nervóznemu z pacientiek a mojich žíl pribudol nový stresový faktor. Keďže ten komunikačný prostriedok nie a nie ustať v prejavovaní svojej naliehavosti, už naozaj napálená sa uchýlim ku ľsti. „Môžem Vás poprosiť, vypli by ste mi ten mobil?“ „Ale to nie je Váš mobil, to je telefón pána doktora“, odpovedá sestra podráždene. „Alebo Vy máte rovnaké zvonenie?“ „Hej, rovnaké,“ zaklamem. Sestra na mňa hodí skúmavý, podozrievavý pohľad. Od lekára je staršia asi o 20 rokov a očividne voči nemu prechováva takmer materské city. Tie sa prejavujú v starostlivosti a záujme, s ktorými mu na tanierik pripravuje očistené a pokrájané ovocie. Sestra podá lekárovi telefón. Chvalabohu, ten telefonuje len krátko.

No a pýtate sa, ako to celé dopadlo? Blbo! Do žily sa podarilo aplikovať len 1/3 látky. Lekár odo mňa na konci zákroku namiesto 50 Eur pýtal len 10- na materiál. Na rozdiel od mamy ale mňa po zákroku bolelo pri chôdzi stehno. A dokonca čím ďalej, tým viac. Po týždni som bežala k lekárovi. A čuduj sa svete, nebola to žiadna fantómová bolesť! Latka z materiálu, ktorý pripomína vytvrdený polystyrén pripevnená na stehno elastickým obväzom sa mi v dôsledku prisilnej kompresie z obväzu a pančuchy zarezala do nohy. Pol roka som si miesto potierala liečivou masťou, aby mi pruh z nohy zmizol. Horšie bolo ešte moje prekvapenie, keď som si po povinných 2 týždňoch nosenia vyzliekla pančuchu a na nohe si našla novú žilu. „To nič nie je“, okomentoval skutočnosť lekár. „Rozumiete, podstatný je kmeň, táto žila je vedľajšia.“ Už o pár mesiacov v lete mi však navrela. Zatiaľ čo pôvodné žily oproti stavu pred zákrokom nevykazovali žiadne zmenšenie.

Po nie práve najlepšej skúsenosti som sa zapovedala, že už žiadny zákrok na žilách si počas nasledujúcich 30-tich rokoch nedám robiť. Čo však čert nechcel! Po nevydarenej sklerotizácii sa mi žily začali rapídne zhoršovať. Pribúdali tiež fialové metličky, ktoré som predtým vôbec nemala. „Veronika, Vy nemáte inú možnosť. Vy to musíte riešiť. Jesť lieky, pravidelne nosiť pančuchy a nakontaktovať viacerých cievnych lekárov, aby Vám povedali, čo s tým. Veď tá Vaša noha vyzerá akoby ste mali raz toľko rokov, koľko máte.“ Ku kožnej lekárke som pôvodne prišla kvôli inému problému. Ona mi ale takto otvorila oči ohľadom žíl. Vlastne nepovedala nič, čo by som sama nevedela. Nie som predsa slepá. Aj sama som videla, že noha vyzerá hrozne. Dokonca bola v horšom stave, ako nohy mojej mamy. Niekedy je ale pohodlnejšie zatvárať pred problémami oči...

Po konzultáciách u viacerých lekárov som súhlasila s ďalším odporúčaným zákrokom- rádiofrekvenčnou abláciou. Pomocou nej mala byť uzavretá celá problematická žila, nielen jej časť. Lekár ju skombinoval s takzvanou miniflebektómiou (priame „vyháčkovanie“ problematických žíl). Momentálne som cca mesiac po zákroku. Poctivo nosím pančuchu, aj keď by som už nemusela. Čo môžem vidieť už teraz je, že najviac viditeľné „motúzy“ na nohe už nie sú. Mám z toho veľkú radosť, lebo už som sa začínala cítiť takmer ako kandidátka pre burku. J Samozrejme, uvidím, ako sa tie žily vyvinú. Hlavnou skúškou ohňom bude leto. No už sa začínam pohrávať s myšlienkou, že si na teplé mesiace kúpim šaty. To by bola paráda! J

Občas, keď si nohu obliekam do pančuchy si pomyslím: „Chudák, moja noha!“ Jedným z mojich mentálnych cieľov je zmeniť môj negatívny vzťah voči nej na pozitívny. J A myslím, že sa mi to celkom dobre darí. S pokorou prijímam skutočnosť, že noha bola už v takom štádiu, že úplne dokonalá už nebude nikdy...

Ale k záverečnej pointe. Prečo tento text vlastne píšem? Tým, ktoré/ktorí zatvárajú oči pred svojimi kŕčovými žilami by som chcela odkázať- nezatvárajte ich. Nemusíte hneď bežať na zákrok, mali by ste však bežať k lekárovi. Možno Vám povie, že zákrok nie je potrebný. Ale aspoň budete vedieť, na čom ste. Ak Vám lekár nesadne alebo z nejakého či žiadneho dôvodu mu nedôverujete, konzultujte svoj zdravotný stav aj s ďalšími. Prípadne neváhajte vyraziť po radu aj mimo extravilán Vášho bydliska. J A osobne si tiež myslím, že je dobré konzultovať aj priamo s angiochirurgom, nielen s angiológom a v prípade potreby mu zveriť do rúk zákrok.

Áno, vyššie uvedené si vyžaduje istú námahu. Preto by som si tu rada vypožičala jeden reklamný slogan: “Vy za to stojíte!“ J A teraz investovaný čas Vám môže ušetriť čas v budúcnosti. Lebo je lepšie začať riešiť problém, kým nie je príliš vypuklý. A práve o kŕčových žilách táto veta platí zrejme doslovne. J

 

Prečítajte si aj Milujem piatky