Trvá to už týždeň. Túžim nič nevidieť, nepočuť. Namiesto toho nerobím nič iné len pozerám a počúvam. Oči prilepené na monitore obrazovky, duša ustrnula v hrozivom tichu. Som ako na transfúzke, každý deň nová dávka krvi.

Diskusie nečítam. Nechcem nadávať na moslimov. A rovnako ich nechcem obhajovať. Chcem proste len žiť tak, ako doteraz. Pred Parížom.

Dcéra sa práve vrátila domov z branného. „To bola haluz,“ kričí už od dverí. Chodí do novej školy, prvýkrát ich vzali do krytu. Plná zážitkov melie a melie. „Fuj, vieš, aký tam bol smrad? A aká tma! A pavučiny... A potom Nina zbadala obrovského pavúka. Začali sme jačať a utekali sme von. Kubo spadol, skoro sme ho udupali...“ vraví mi s detským smiechom. A vzápätí dodá: „A na mňa nemajú masku. Mám malú tvár.“

Z druhej izby príde staršia dcéra a lakonicky dodá: „Tak, keď bude tretia svetová, ty skapeš.“ Mladšia vypleští oči a vrhne sa mi okolo krku: „Mamíííí...“ „Neboj, keď bude tretia svetová, skapeme všetci,“ upokojím svoje dieťa a ono sa usmeje. Smrť má razom nádych rodinnej dovolenky v raji.

Vyženiem ich učiť sa a ja sa postavím  ku sporáku. Mám chuť skočiť do hrnca so segedínom a tíško si tam bublať spolu s bravčovým.

Na druhý deň staršia dcéra príde z koncertu. Výchovného. „Desná nudáááá,“ zhodnotí kultúrny zážitok. Skvelé! Tak to má byť! Nuda mi zrazu pripadá strašne fajn. Prečo som tu na ňu minulý týždeň pindala? Vďakabohu za nudu! Zvlášť, keď je decko na koncerte.

Pozerám cez deň z okna. Ľudia sa náhlia ulicami. Ženy zdobia nákupné tašky a vrásky, mužov sexy šediny, mládež rehot na celú ulicu. Všetko je tak, ako vždy.

Pozerám v noci z okna. Je tma a ticho. Pod oknom mi prefrčí prázdny nočák a do ticha zapištia brzdy taxíka. Tak, ako vždy.

Nič sa nezmenilo. Všade je pokoj. A predsa mám pocit, že je to len klam. Tapeta, ktorú mi niekto nalepil na okno z druhej strany, ako to robievame rybkám v akváriu. Len nech sa neodlepí...

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si aj Prečo naše decká môžu závidieť škriatkom