Z dovolenky v Pyrenejách som si priniesla dve keramické šálky, zelenú keramickú sliepku na poličku do kuchyne, ručne tkanú okrasnú návliečku na vankúš, reprodukciu maľby maliara Santiaga Vinasa, z mesta Agen škatuľu sušených sliviek plnených krémom s Armagnacom, med gaštanový, agátový, citrónový. 

Pomaly, zvedavo vchádzam do obchodov, butikov, ateliérov, s túžbou dotknúť sa čajníkov, šálok, nadýchať sa korenia z plátených vriec, ovoňať mydlá, vidieť ako sa vyrába nugát, či misky z olivového dreva. Rada sa rozprávam a mnohokrát kúpim.

V stredovekom meste Castelnou, vtesnanom v Pyrenejských horách, sa do kopca kľukatia uličky s kamennými dlaždicami. Od letnej horúčavy sa utiekate do starých kamenných domov, ateliérov s obrazmi, keramikou, šperkami a sklom.

Pod starou škridlovou strechou vás navnadí kresba veľkého maľovaného vajíčka s názvom Vajce s prekvapením. Naláka vás, aby ste zaškrípali starou kovovou bránkou, zišli po strmých kamenných schodoch a vošli do drobného ateliéru s vôňou starého dreveného nábytku. Vo vitrínach sú vystavené umelecké diela – krehké, jemné, hladké, glazúrované maľované husacie, pštrosie, korytnačie a krokodílie vajcia. Dajú sa otvoriť a v nich klenot – malé umelecké dielo. Deti sa hrmotne premiestňujú po ateliéri, kladú veľa otázok, ja niekoľko tiež. Postarší pán nám ukazuje, ako sa husacie vajce čistí zvonku, prerezáva delikátne napoly, čistí zvnútra, vysvetľuje techniky malieb, deťom podáva gumenú pumpičku, ktorou sa vajce vyprázdňuje, hovorí o tom, ako ročne objednáva 300 husacích vajec a ako ich vo veľkej chladničke skladujú. V rukách má precíznosť, cit, talent.

Počas rozhovoru je v hlase vždy nádej, že ľudia kúpia. Aspoň jedno umelecky spracované vajce za 120 euro. Od chvíle, keď sme do ateliéru vstúpili, mi je smutno. Vopred sa bojím momentu, kedy mu to všetko pochválim, poďakujem a nič nekúpim.  Je mi smutno z toho, že on to ešte nevie a že nie sme na rovnakej vlne ľútosti. Bojím sa zmeny mimiky v jeho tvári, že naša návšteva, ktorá mu na 20 minút zaplnila ateliér, bude pre neho stratou času. V hlase má ešte nadšenie a nádej, v hlase mojich detí je bezstarostnosť a v mojom je záujem podfarbený clivotou. Pred odchodom to chce celé zachrániť kúpou pohľadníc za dve eurá.

Mrzí ma, že medzi kamennými domami na ulici v Castelnou začujem rozhovor dvoch umelcov, ktorí sa jeden druhému sťažujú, že dnes je to slabota.

V obchode s japonskou keramikou mi majiteľ vehementne vysvetľuje procesy výroby a potešene sleduje, ako beriem čajníky jeden po druhom do ruky. Nevie, že pre mňa je terapiou skúmať ich tvar dotykom. Napriek obdivu sa rozhodnem, že tentokrát čajník nekúpim, poďakujem mu za čas a za zážitok v jeho obchode. Jeho tvárou sa preženie búrka, nahnevane na mňa pozrie a hoci ja ho pozdravím dvakrát, on trucovito drží ústa zatvorene a oči mu blýskajú hnevom.

Je smutné, že je ťažké vedieť prežiť z toho, čoho je stále menej. Z jednoduchej, autentickej krásy. Že umelci potrebujú kupcov a kupcovia častokrát v zmätku dychtivosti po tendenčnosti nevedia, kde je umenie.

Dostojevskij povedal, že umenie zachráni svet. Ako však môže zachrániť svet, keď potrebuje peniaze na to, aby prežilo?

 

Prečítajte si aj Paríž je farebný a to nie je hanba