|
Pred pár dňami som zahliadol moju známu, tridsiatničku, ako sa hrá na detskom ihrisku so svojím skoro dvojročným synom. Pristavil som sa na chvíľu. Striedavo sme prechádzali od pieskoviska k hojdačkám a k šmýkačke, pri ktorej chlapec zjavne zažíval dobrodružné chvíle slasti pri balansovaní medzi zábavou a nebezpečím, pozorne sledovaný mamou.
Po chvíli som si všimol, že dieťa má na ruke červený náramok, tenký ako bavlnka. Podobné červené nitky som si všimol aj na zápästiach viacerých dospelých ľudí, pričom som sa viackrát dozvedel, že túto vecičku nosia ako ochranu, prevažne proti uhranutiu či urieknutiu.
Moja známa sa na mňa po vtipne mienenej otázke, či jej syn nosí amulet, pozrela trochu previnilo. Asi preto, že vie, že som lektorom v Akadémii kritického myslenia. „Vieš, ja viem, že je to asi blbosť, ale pre istotu som mu to dala, človek nikdy nevie. Mama aj svokra mi stále húdli do hlavy, že nech mu to radšej dám,“ hovorí mi ospravedlňujúco. A ako výraz svojej nadvlády nad poverčivosťou ešte dodáva, že keď bola tehotná, tak doma mala kočík a vecičky pre bábätko ešte počas tehotenstva. Napriek tomu, že podľa jej mamy a svokry je to nebezpečné, lebo sa tak zahráva s tajomnou prozreteľnosťou. Mať totiž doma veci pre dieťa ešte predtým, ako sa narodí, pritiahne smolu a s pôrodom to môže dopadnúť zle.
Trochu vo mne hrklo. Hneď som si spomenul na príbehy rôznych príbuzných z prvého, druhého a hádam aj tretieho kolena. Na príbehy starých a prastarých mám, ktoré sa hemžili rôznymi opatreniami, aby dieťa nikto neuhranul. Nejaký zlý človek so zlým pohľadom, ktorý, keď sa zahľadí do kočíka a prenikne do nevinných očí, spôsobí bábätku zvracanie, horúčky a nebodaj aj smrť.
Staré mamy radili, že keď sa také niečo stane, vraj treba dieťaťu potrieť čelo očúranou plienkou. Ďalší odporúčajú urobiť odvar z bylinky čistec a okúpať v ňom dieťa. Iní si potierajú viečka vodou a vyslovujú magické formulky. A kvôli čomu? Sú vraj ľudia, energetickí upíri a môžu nevedome alebo vedome ublížiť dospelému alebo dieťatku. Výsledkom je zvracanie, bolesti hlavy, malátnosť, horúčky, choroby a pri opakovaných uhranutiach celkové chradnutie a dokonca smrť.
A teraz by sme sa na to celé mohli pozrieť z pozície Akadémie kritického myslenia. Z odborného hľadiska patria aj batoľacie konšpirácie do oblasti takzvaných kognitívnych chýb, v tomto prípade ide konkrétne o strach zo straty. Takže aj poverčivosť je, povedzme si, je jednou z najväčších nepriateliek kritického myslenia. Stojím teda oproti silnému súperovi.
Ja ako lektor kritického myslenia každopádne odporúčam najskôr sa zamyslieť, ako mýty a poverčivosť vznikajú. Na začiatku je často katastrofa. Napríklad, ak sa mi stane niečo nepríjemné, nebodaj tragické v rodine, napríklad nechcený potrat alebo úmrtie dieťaťa. Moja hlava sa chce vtedy zbaviť nesmiernej bolesti z tragickej udalosti a snaží sa nájsť čo najjednoduchšie riešenie, ako sa z tohto utrpenia, ktoré je na zbláznenie, vymotať. Rýchlo teda nájde nejakú vec, dôvod, udalosť a označí ju za príčinu javu, ktorý nevie pochopiť. Chorobu alebo úmrtie si môže napríklad spojiť s čudným človekom s prenikavým pohľadom.
Ľudská civilizácia je založená na zdieľaných mýtoch a preto tieto ochranné manévre mysle presakujú generáciami, až ich nakoniec môžem vidieť v lete roku 2018 na zápästí krásneho synčeka mojej známej v podobe červenej nitky.
Alebo mýtus o tom, že mať doma kočík ešte pred pôrodom prináša nešťastie, zrejme pochádza od ľudí, ktorí dieťa stratili. Mýtus sa potom šíril exponencionálne, jeho živnou pôdou zostávajú naše iracionálne obavy, súvisiace možno aj s našimi vlastnými neistotami a obavami o nás samých.
Veď ani moja známa, inak racionálna osoba, žiadnym talizmanom vlastne neverí. Ale strach súvisiaci s prípadným utrpením alebo nebodaj stratou milovaného dieťaťa je taký veľký a taký iracionálny, že to pre istotu skúsi. Nie je tu čo stratiť... okrem súdnosti.
Čo teda poradiť? Áno, život je ťažko predvídateľný a vždy nám hrozí nejaké nebezpečenstvo, rovnako sa nemusí ani nič stať. Ale ak niečo za to nestojí, tak je to neustály strach, ktorý nám bráni užívať si to, čo máme. Našim amuletom k väčšiemu komfortu a šťastiu sa tak môže stať práve kritické myslenie.
