|
Zariadiť si útulne izbu, vedieť plynule a pohotovo odpovedať po španielsky, nájsť super tapa bar, zažiť tradičný karneval so spolubývajúcimi, prejsť múzeum Prado, rozplývať sa nad obrazmi Goyu, sedieť v kaviarničke, piť kávu, pozerať von oknom a písať blog (pochopiteľne byť inšpiratívna a vtipná), uvariť spolubývajúcim bryndzové halušky, pretancovať celú noc so Španielmi, vedieť poradiť turistom, kde nájdu, čo hľadajú, cítiť sa ako Madridčanka, samozrejme, mať čas na seba, iba tak premýšľať o živote, konečne prečítať Atlas mrakov, pozrieť filmy z priečinku „isto pozri“, stihnúť výlet mimo Madridu... Toto všetko chcem zažiť, podľa možnosti za týždeň, čo som v Madride.
Niekedy chcem strašne veľa. Hlavne od seba. Hltám vzduch, až sa mi z toho krúti hlava, zabehne mi alebo dostanem štikútku.
Aké boli moje prvé dni v Madride? Na prd. Lebo som si na chrbát dala vysokohorský batoh očakávaní, ktorý som nevládla uniesť. Bolo to stokrát horšie ako nosenie 2 kufrov a cestovnej tašky z letiska do nového domova. Predstavte si ružovú guľku (áno, ja v ružovom kabáte), spotenú ako po maratóne, ktorá za sebou ťahá ružový kvetinkový kufor – 20-kilový, potom príručný oranžový, ten ladil s kvetinkami na tom ružovom, a s trochu neladiacou modrou cestovnou taškou (babina inú nemala, a naozaj by som bola riadne ujetá, keby som si kvôli tomu kupovala takú, ktorá by ladila).
Do toho, pripočítajte obrovský šál, čo som dostala od tety na Vianoce, ktorý je síce luxusný a zahreje, len keď si ho omotám okolo krku, neviem ním hýbať. A teda, pochopiteľne, si nevšimnem, že sme na zlej strane metra a ideme zlým smerom. No, nebyť mojej spolužiačky Simi, s ktorou sme tu spoločne, tak by som do môjho nového domova ani nedorazila.
Prvý dojem z bytu bol dobrý. Ako inak, veď mi ho dohodil vesmír, bola to taká tá jeho „náhoda“. Ozval sa mi jeden chalanisko, že sa im jedno dievča odrieklo na poslednú chvíľu, on odchádza do Uruguaja a hľadá za seba náhradu. Poviem vám po mesiaci zúfalstva, čo som si zažila, keď som si hľadala izbu, bola jeho správa naozaj hodná tanca šťastia. Izba je maličká, ale mám tu všetko, čo potrebujem.
Nechcem vyznieť rozmaznane, ale viete, nikdy som nezažila bývanie na intráku či v podnájme, je to pre mňa nové. Jasné, nie je to moja manželská posteľ, kde spávam krížom, ale spať sa mi tu spí dobre. Izbu mám po chalanovi, čo ide to Uruguaju, no a viete, akí sú chalani. Žiadne zbytočnosti, na ktoré by mohol padať prach, na výzdobu maximálne plagát Guns N´ Roses. Takže, ďalšia zastávka bola Ikea, kde som kúpila rámiky, kvetiny, koberček a iné veci, na ktoré bude padať prah. Ale ešte predtým som musela ísť do obchodu kúpiť ohrievač, a.k.a. môj nový naj kamoš.
Španieli nekúria. Tiež nie som zástankyňa 23 stupňov v byte, keď je zima a na ulici pod nulou. Ale mám rada, keď sa viem zohriať a je mi teplo. Tu prvé dni nepomáhalo ani permanentné pitie čaju, dlhý rukáv s mikinou a dvojo ponožiek v huňatých papučiach. Pustiť kúrenie by som mohla, ale nedá sa to regulovať, ak ho pustím, vykúrim všetky izby v byte, nehovoriac o tých peniazoch za energiu. To by som asi nebola tak rýchlo kamoška so spolubývajúcimi. Jednoducho, oni sú zvyknutí, mne to trošku trvá. Ale nie som na tom ako jedno dievča z Guatemaly, ktoré tiež chodí na kurz španielčiny. Tá nešla von, lebo sa predvčerom ochladilo na 8 stupňov.
K sťahovaniu, zariaďovaniu izby a všetkým tým očakávaniam a plánom z batohu sa stihol pridať podráždený žalúdok. Príčin môže byť niekoľko, nepravidelná strava, voda v Madride nie je taká chutná ako tá bratislavská, ale určite by som to nedávala za vinu jahodám, ktoré jem odkedy som prišla. A reči o dovezených jahodách vo februári ignorujem. Pretože väčšina, ktoré nájdete v obchode na Slovensku sú zo Španielska. Ja v Španielsku som a pravidlo „jedz to, čo vyrástlo blízko tvojho domova“, spĺňam. Bude to skôr nepravidelnou stravou, lebo v kantíne dostať iba múkové vraždy a to si fakt radšej dám jahody, čo som mala na raňajky a večeru predtým.
Ale k tomu vysokohorskému batohu, čo ťahám z Bratislavy. Priznávam sa, som trochu megaloman. Na oslavy si volám veľa priateľov, aj tých, ktorých by som nemusela. Neurobím na Silvestra jednu pomazánku, ale radšej 3. Naplánovala som si, ako si Erasmus v Madride užijem. Ale v hlave mám toľko „to-do listov“, že keď aj sedím v tej kaviarni a pijem tú kávu, neužívam si to. Lebo možno o ulicu ďalej sa nachádza ten tapa bar, o ktorom by som mohla hovoriť vnúčatám. Tak som sa bála, že mi to tu pretečie pomedzi prsty, že som si to vôbec neužívala. Takže, prvé dni, nič moc.
A ako ubehol prvý týždeň, uvedomila som si, že som to úplne doplietla. Ten batoh očakávaní som do Madridu mala priniesť prázdny. Postupne ho napĺňať a domov sa vrátiť viac ovešaná, ako keď som sem letela. Je mi jasné, že sa mi tu podarí dopliesť veľa vecí (pri španielskych slovesách som o tom priam presvedčená), ale dám to do toho batohu a poviem raz vnúčatám.
Na teraz končím, idem si pozrieť film, ktorý som si nosila v batohu. No najprv sa idem napiť, nech mi tá štikútka prestane.
Prečítajte si aj Priateľstvá sú ako my
