|
So Saškou o sebe vieme minimálne 10 rokov. Obe sme z Dlháčov a tam z videnia registrujete veľa ľudí, navyše sme skoro susedky. Obe sme chodili na dramaťák na ZUŠ J.Kresánka. Prvá spomienka na Sašku sa mi spája s Martinom, kde sme boli na Scénickej žatve s predstaveniami Sherlock - to ona, a ja s Kalevalou. Na káve (dobre, mali sme tak 14-15 rokov, mohla to byť aj kofola) sme sa rozprávali, ale nepamätám si o čom. Pamätám si len, že som mala pred ňou trochu rešpekt, bola to obľúbené, pekné dievča, ktoré malo veľa kamarátov, každý ju mal rád. Poviem úprimne, časť mňa jej možno závidela a nemala ju rada. Prečo? No, 14-ročné dievča si vždy niečo nájde. Asi som v nej videla konkurenciu. Ale po tej kávo-kofole, som zistila, že je veľmi úprimná, naozaj sa na nič nehrá.
Registrovali sme sa naďalej, ale zlom v našom priateľstve prišiel cez leto 2012. Brigádovala som vtedy v jednej bagetke v centre mesta. Bol víkend, teplo, je jasné, že ľudia boli na kúpaliskách, a nie v rozhorúčenom meste. Aj Saška sa tam chystala, predtým však za mnou prišla. Keď sa nás opýtajú odkedy sa poznáme (sú aj takí, ktorí si myslia, že sme sestry), obe sa zasmejeme a povieme, že naše priateľstvo datujeme od tohto dňa. Už sme, samozrejme, boli väčšie, možno sme mali aj tú kávu, a rozprávali sme sa o intímnejších veciach. Saška mi hovorila o priateľovi, o tom, ako si užíva leto po maturite. Ja som hovorila o smrti ocina, aj som naznačila, že mamina bojuje s rakovinou. Poznáte ten pocit, keď sa sedíte s človekom, pozeráte mu do očí a cítite ako sa vám duše spájajú? Toto presne som so Saškou vtedy pocítila.
Zostali sme v kontakte. Veľmi sme sa nestretávali, ale zavolali sme si. Pamätám si ako som u nej prvýkrát spala. Vrátila som sa z nemocnice od mamy. Bolo to po tom, čo mi doktorka zavolala, že sa mám prísť rozlúčiť. Zostať cez noc som nevládala, necítila som sa natoľko silná a doma v prázdnom byte som tiež nechcela byť. Sedeli sme na balkóne a pili víno (káva to určite nebola), veľa sme nerozprávali, iba sa modlili, nech mamina prežije. Prosili o zázrak. Ten sa nestal. Najbližšie dni bola Saška mojím záchranným kolesom. A tak sa z nás postupne stali najlepšie kamarátky.
Aj keď tento inštitút „naj kamky“ nemám veľmi rada, vždy sa to nejako po..rie. Uprednostňujem spriaznené duše, to má už cveng, nie? A takto to spolu už ťaháme skoro 3 roky. Ak sme sa nevideli každý deň, aspoň sme si zavolali. Prežili sme veľa krásnych, aj menej dobrých vecí. Keď som jej na balkóne (inak tam trávime veľa času zisťujem) čítala listy, čo ľudia napísali mamine do knihy Život je ako..., ktorú som vtedy pripravovala, alebo keď mala pred štátnicami, či keď som vyhrala rečnícku súťaž, keď sa rozišla s frajerom. Vždy sme tu jedna pre druhú.
Aj keď cítim, že posledné mesiace sa obe vzdialili. Už sme si každý deň nevoláme, nehodíme toľko na žúrky. Myslím si, že dospievame. Z toho „dream priateľstva“. To sa začína obrusovať, aby mohlo prerásť v niečo iné. Alebo je to kvôli tomu, aby sme obe zvládli 6 mesiacov bez seba, pokiaľ budem v Madride a ona v Prahe na Erazme. Saška povedala, že je to ako so zaľúbením. Aj to po čase vyprchá a potom zostáva tá reálna láska.
Nenávidím rozlúčky. Nejako sa snažím byť silná a plač si nepripúšťať. Rovnako to malo byť aj so Saškou. Večer pred odletom do Madridu prišla ku mne, nech sme teda ešte spolu. Balila som posledné veci. Bola som trochu nervózna, nech mám všetko a hlavne som riešila, či nemám nadváhu (nie ja, ale kufre). Ale roztržitá som bola z toho momentu rozlúčky. Chcela som to ošáliť. Preto som navrhla, nech to spravíme rýchlo a odíde domov. Aj sme to tak spravili. Objali sme sa, povedali sme si (ako si my vždy hovoríme) aké sme úžasné a ako nám ten pol rok ubehne, že si to užijeme. Musela som je sľúbiť, že hneď ako priletím jej napíšem, že som ok. Ona mi musela sľúbiť, že celé doobedie bude sledovať správy, ak lietadlo padne, isto o tom budú hovoriť, tak nech sa na mňa potom nehnevá, ak jej neozvem. (Hovorím, že tie rozlúčky nezvládam a nadľahčujem ich aj takýmto trápnym spôsobom.) Potom nádych, pretrhnutie objatia. Stála som pri dverách, ona otvárala dvere od výťahu, keď sme sa znova pozreli s vydesenými očami na seba. Toto sa nedá. Padli sme si do náručia a bolo mi srdečne jedno, že susedia z nás musia mať podarené divadielko. Potom sme už iba plakali, držali sa, plakali. Osoplila som jej bundu.
Dala som jej talizman - malé prasiatko, ku ktorému sa viaže príbeh, ale o tom inokedy. Ako to u nás býva zvykom, keď je situácia vážna, veľa nehovoríme. Na výťah sme už našťastie čakať nemuseli. Otvorila dvere, nadýchli sme sa, usmiali sa na seba a vedeli sme, že to bude dobré. Keď som jej otvárala vchodové dvere, snažila som sa najviac potlačiť plač. (Neskôr mi aj ona povedala, že chcela výťah zastaviť a vrátiť sa.) Zavolali sme si ešte na letisku, potom som jej napísala, že som pristála v poriadku, tak ako som sľúbila. A voláme si každý deň. Teda skôr píšeme. Mobil má teraz v oprave.
So Saškou som sa lúčila iba na pol roka, viem totiž, že máme pred sebou ešte veľa zážitkov. Možno si už nebudeme o 5 rokov volať každý deň, nebudeme odchádzať z podnikov o 7-mej ráno, nebudeme sa objímať 3 minúty, ale len pol minúty. Bude to o niečom inom. Nebojím sa o nás, pretože tu vždy budú spomienky na prežité zážitky.
Priateľstvá sa vyvíjajú rovnako ako aj my. Niektoré končia, pretože všetko, čo mohli ponúknuť už ponúkli. Jedny skončia, aby mohli prísť iné, lepšie. Iné pretrvávajú celý život, ale menia sa, tak ako aj my dospievame.
Prečítajte si aj Deti potrebujú hračky!
