Týmto textom sa určite nechcem hrať na žiadneho terapeuta, ani kouča a už vôbec nie psychológa. Chcem sa s vami len podeliť o zážitok môjho nedávneho, dúfam len ľahkého vyhorenia a tiež to, ako som sa s tým vysporiadala bez návštevy vyššie spomínaných odborníkov.
 
Ja som tak trochu neriadená strela v tom, že tým, že nemám deti a s partnerom spolu nebývame, tak mám pocit, že nie je potrebné sa zdržiavať doma viac ako je nevyhnutné a už vôbec nie oddychovať, treba zanechať tejto spoločnosti iné stopy, či už v práci, alebo politike, či športe. V takomto režime permanentne existujem už viac ako desať rokov, polepšila som sa mierne v tom, že si občas doprajem pár dní v Chorvátsku, kde si sama odšoférujem, alebo si dám predĺžený víkend, počas ktorého minimálne nabicyklujem pár desiatok kilometrov. A tak sa stalo, že ma to zjavne dobehlo.
 
 
 
Vkradlo sa to ku mne veľmi nenápadne, po dlhom a teplom lete, počas ešte stále krásnej jesene. Začala som najprv pociťovať všeobecnú nechuť čokoľvek robiť, ani vystaviť faktúry klientom sa mi nechcelo, nechcelo sa mi ani športovať, dvíhať telefón, či vlastne sa mi nechcelo ani myslieť a existovať. Potom to prešlo do stavu, že keď som zatvorila oči a predstavila si svoj deň, ako od rána tréner vo fitku chce odo mňa výkon, potom klienti odo mňa požadujú každý niečo iné, zamestnanci chcú minimálne odpovede na otázky a vyriešenie situácií, popoludní chce odo mňa bežecký tréner aby som čosi zabehla, do toho mi zavolá mama a ja viem, že minimálne polhodinu si musím rezervovať, no a samozrejme ešte by som si rada našla čas aj na priateľa.
 
Ten pocit, že každý od vás niečo chce, akoby si chcel kus z vás odtrhnúť, ale nikto sa nespýta vás, či to vlastne takto chcete. Najprv sa mi známi smiali, že to je ten známy životný cyklus jarná únava, letný relax, jesenná depka a zimný spánok, ale keď som o tom hovorila dlhšie ako týždeň spozorneli. Najhoršie na tom bolo, že mi to nikto nechcel veriť. Keď ľudí naučíte na to, že stíhate o sto percent viac ako ostatní, tak im potom ťažko vysvetľujete, že vlastne aj vy ste len človek a fakt nevládzete. 
 
Našťastie som si celkom uvedomovala, že to asi nie je len taká obyčajná blbá nálada a zároveň tiež to, že s tým musím niečo robiť. A tak som sa rozhodla s tým niečo robiť tak, že nebudem robiť nič. Nerobiť nič v zmysle, do ničoho sa nenútiť, nenútiť sa rozmýšľať nad klientami, nad zákonmi, nad ničím, o čom sa mi rozmýšľať nechcelo a musela som sa do toho nútiť. Prestala som sa nútiť už o siedmej sa potiť vo fitku, minimálne trikrát do týždňa behať, na akékoľvek dobrovoľnícke dopyty som sa nehlásila prvá a snažila sa nehlásiť sa vôbec. Veľa som spala, na môj vkus až príliš veľa, pozerala som po večeroch a víkendoch romantické filmy a naozaj sa snažila hlavu používať čo najmenej. Existovala som v štýle, že však nech teraz ostatní trochu potiahnu pílku. Neznáme čísla som nedvíhala, telefón odosielal automaticky odpoveď aby mi dotyčný poslal správu. A čuduj sa svete veľká časť neznámych volaní nemala potrebu ma už následne kontaktovať cez správu. Klientom som po piatej telefón nedvíhala a takto som existovala asi mesiac. Občas som si zabehla ale iba kratšie vzdialenosti, absolvovala som rodinné akcie, či venčenia v útulku. 
 
 
 
Táto terapia evidentne zabrala. Asi po mesiaci sa začal život pomaly vracať do môjho tela. Naozaj pomaličky, každým dňom trošku mi pribúdala chuť znovu robiť veci, ale ešte stále akonáhle som sa rozbehla viac ako bolo vhodné, nastúpil blok. Cítila som, ako telo úžasne funguje a naďalej ho počúvala. Teraz, zhruba po dvoch mesiacoch môžem povedať, že som z najhoršieho von, ale ešte stále to nepreháňam. A poučenie z krízového vývoja? Najťažšie pre mňa bolo priznať, že fakt nevládzem a nefungujem tak, ako by som chcela a že aj ja som len človek, ktorému sa to môže stať, lebo však aj Terminátor má ťažké dni.
 
Príjemnejšie zistenie na tom bolo, že vlastne svet sa točí ďalej, nič podstatné mi neušlo a je lepšie dať si pauzu a trošku reštartovať telo aj myseľ, pretože človek sa potom vracia do reality silnejší ako keby si to nepriznal a vyhorel úplne. Uvidíme ako to bude ďalej, ale už viem, že počúvať vlastné telo sa oplatí!