MARRÁKÉŠ. Keby veľký biely pútač pozýval na takúto výstavu v novej, modernej časti marockého mesta Marrákeš, kde sú cesty široké ako parížske bulváre a kde sa nad obchodmi vynímajú logá svetových značiek, nebol by vôbec nápadný.
Mnohé ženy v tejto severoafrickej krajine sú negramotné, veľká časť dievčat po skončení základnej školy nemá prístup k ďalšiemu vzdelávaniu, v násilne uzatváraných manželstvách sú ženy stále obeťami agresívnych mužov.
Šokuje ma to a poburuje
„Brániť práva žien a bojovať za ich rovnoprávnosť, to je hlavná úloha Feminin Pluriel,” vysvetľuje spoluzakladateľka tejto umeleckej platformy a komisárka výstavy Fyzický a mentálny priestor žien Aniko Boehler, ktorá je fascinovaná tradičnými marockými umeleckými remeslami. Výstava s týmto názvom vznikla v spolupráci zahraničných profesionálnych umelkýň žijúcich v Maroku a anonymných žien zo starého mesta Marakéšu - mediny.
"Neviditeľnosť žien v umeleckých remeslách, ťažkosti, s ktorými sa tu ženy stretávajú v umeniach vo všeobecnosti, to ma prekvapuje, šokuje, poburuje,“ hovorí Francúzka, ktorá žije už trinásť rokov v Marakéši.
Aktívna žena tam pracuje ako koordinátorka na mnohých projektoch. Filmárka a antropologička spolupracuje s miestnymi komunitami, zaoberá sa trvalo udržateľným rozvojom, záchranou kultúrneho dedičstva Maroka, je vedúcou ekoprojektu zameraného na odstránenie odpadov z marockých hôr, bojuje za práva detí, je členkou výboru Vzdelávanie pre všetkých a podporuje každú aktivitu smerujúcu k zlepšeniu postavenia žien v tejto moslimskej krajine.
Virginia Woolf ako inšpirácia
Aniko Boehler hovorí, že založenie Feminin Pluriel je príbehom viacerých žien. „V prvom rade je to pocta filantropke a zakladateľke nadácie Dar Bellarj, už zosnulej interiérovej dizajnérke Susanne Biederman, ale aj anglickej spisovateľke Virginii Woolf, ktorá nás na spoluprácu s anonymnými ženami inšpirovala svojím citátom Počas väčšiny histórie anonymom bola žena."
Na príprave a spustení projektu majú okrem Aniko Boehler zásluhu ďalšie dve Francúzky - textilná a módna dizajnérka Brigitte Perkins, ktorá má v medíne svoj ateliér a vo svojej tvorbe sa inšpiruje vzormi berberských textílií, a Florence Robert-Vissy z oddelenia grafického dizajnu Vysokej školy vizuálnych umení v Marakéši. Pomohli však aj ďalšie umelkyne a riaditeľka nadácie Dar Bellarj, ktorá im poskytla priestory.
Bábiky pre mužov
Pod patronátom Aniko Boehler sa celých šesť mesiacov pred otvorením výstavy konali v priestoroch nadácie Dar Bellarj workshopy, kde v spolupráci textilných dizajnérok, architektiek, módnych návrhárok i fotografiek a jednoduchých žien z medíny vznikli takmer všetky vystavené diela.
Autorkou jednej inštalácie je aj komisárka výstavy Aniko Boehler, ktorá pripravila kolekciu niekoľkých bábik typu Barbie, symbolizujúcich ženy v háreme, ženy len ako objekt určený pre radosť mužov, ženy ako objekt mužského násilia. Chce takto upozorniť na nespravodlivé zneužívanie žien v rôznych prostrediach a podmienkach.
Jedným z najsilnejších momentov výstavy sú fotografie, karikatúry a postery s motívmi fyzického a psychického násilia na ženách. Viaceré z týchto exponátov dodala na výstavu parížska nezisková organizácia 4 tomorrow - Pre zajtrajšok.
Posolstvo posterov je jasné - ženy v arabských krajinách chcú mať rovnaké postavenie v spoločnosti ako muži, možnosť vzdelávať sa, nechcú byť obeťami domáceho násilia, sobášov z donútenia, nesúhlasia s polygamnými manželstvami.
Poster s nápisom J´ai dit non (Povedala som nie) vyjadruje obrovskú odvahu dcéry povedať rodičom nie a vzbúriť sa proti manželstvu z donútenia. Povedať nie môže totiž znamenať pre mladú ženu odvrhnutie celou rodinou, a nie sú zriedkavé ani prípady, že neposlušnú dcéru zavraždia vlastní rodičia.
Poster vytvorený počas workshopu v nadácii Dar Bellajr je venovaný všetkým marockým ženám, ktoré dokázali povedať NIE, a oslobodili sa tak spod nešťastného manželstva.
Ženy, rozvody, polygamia
Hoci sa zákony týkajúce sa postavenia žien v Maroku za vlády súčasného kráľa Mohameda VI. zlepšili, miestne aj zahraničné ženské organizácie hovoria, že je to stále veľmi málo.
„Je to tu takto," hovorí Aniko Boehler. "Jeden krok dopredu, druhý krok dopredu a potom tri dozadu."
Krokom dopredu bolo v roku 2004 prijatie zákona o rodine, ktorý okrem iného zvýšil minimálny vek na sobáš z 15 na 18 rokov, dal ženám právo požiadať o rozvod a zároveň ich chrániť, keď ich v takom prípade odvrhne rodina.
Tento zákon je modelovým pre feministické hnutia v celom moslimskom svete.
V praxi to však nie je ani s rozvodmi, ani s minimálnym povoleným vekom na sobáš také jednoduché. Najmä chudobné, nevzdelané, často negramotné ženy z odrezaných vidieckych oblastí ani netušia, aké sú ich práva. Žijú v presvedčení, že utrpenie je ich údel a že inú možnosť v živote nemajú.
Zákon o rodine sa dotkol aj polygamie. Ak sa chce dnes marocký muž zosobášiť s ďalšími ženami, potrebuje povolenie od prvej manželky. "To sa však týka len boháčov, my chudobní sme si viac manželiek nikdy dovoliť nemohli," hovorí taxikár z medíny.
Aminina a jej zúfalý čin
Minulý rok sa marocké ženské aktivistky potešili ďalšej pozitívnej zmene, za ktorú bojovali dva roky. Pod ich nátlakom odhlasoval parlament zrušenie kontroverzného článku zákona o rodine, podľa ktorého sa muž, ktorý znásilnil maloleté dievča, mohol vyhnúť väzeniu tým, že sa so svojou obeťou oženil. Stačilo, že rodičia dievčaťa požiadali sudcu o výnimku zo zákona o povolenom veku na sobáš. Pre mnohé rodiny je totiž svadba znásilnenej dcéry jedinou možnosťou, ako zachrániť česť rodiny.
Rozsiahle protesty proti tomuto článku zákona spustila tragická udalosť spred troch rokov, keď sa 16-ročná Amina Filali zo severomarockého mestečka Larache zo zúfalstva otrávila jedom na potkany. Bola jedným z tých nešťastných dievčat, ktoré sa pod nátlakom rodičov muselo vydať za násilníka.
O desať rokov starší muž ju znásilnil, keď mala 15 rokov. On sa síce s ňou oženiť netúžil, sobáš bol však pre neho záchranou pred niekoľkoročným väzením. Amina sa na jeho brutálne správanie počas päťmesačného manželstva sťažovala svojej mame, tá jej však nevedela poradiť nič iné, než byť trpezlivá. Dievča sa preto rozhodlo radšej v bolestiach zomrieť, ako potichu naďalej znášať svoje utrpenie.
Jej krutá smrť možno niektorým dievčatám pomohla, ale problém sobášov z donútenia, nedostupnosti vzdelania pre všetky ženy a dievčatá, nedostupnosti informácií a právnej pomoci nevyriešila.
Aj preto Feminin Pluriel organizuje v medine počas pravidelných piatkových večerov ďalšie aktivity - diskusie a prednášky so spisovateľmi, konferencie, poetické i hudobné večery či módnu prehliadku, kde môžu prísť všetky ženy, ktoré chcú viac vedieť a vidieť.
Unikátnu výstavu otvorili v priestoroch kultúrnej nadácie Dar Bellarj na konci októbra minulého roka a možno si ju pozrieť ešte do konca apríla. Má zviditeľniť talentované ženy zo starobylej medíny, ktoré vytvárajú krásne ručné a remeselné práce ukryté za múrmi svojich domovov, kde o nich nikto nevie.
