Od 1. júla sa ALENA SABELOVÁ stala generálnou riaditeľkou sekcie riadenia investícií podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu. Predtým šéfovala sekcii centrálny koordinačný orgán, ktorý zodpovedal za koordináciu EÚ fondov v Slovenskej republike. Chce, aby jej dvojičky žili v krajine, v ktorej sú ľudia k sebe slušní, ktorá si váži vedomosti, pracovitosť, talent, a je solidárna k tým, ktorí  sú na pomoc odkázaní.

Vždy vás fascinoval bankársky život?

„Keď sa stretávam s mladými ľuďmi, veľa z nich vie, čo chce v živote dosiahnuť. Ani ja som nebola iná.  Musíte si však odžiť istý počet rokov, aby ste zistili, že  život si často cestu nájde sám.  To, čo  sprvu  odmietate, je neskôr cesta, ktorou pôjdete. Nemyslela som si, že raz budem robiť v štátnej správe a už vôbec nie v banke, aj keď cesta do nej bola dlhá. Najprv ma fascinovala  ekonómia rastu a problematika nerozvinutých krajín. Už na ekonómii v Bratislave  som dostala možnosť študovať na univerzite v Tilburgu v Holandsku  a neskôr v Antverpách v Belgicku. Viete, máte obrovskú masu veľmi chudobných ľudí a potom niekoľko  veľmi bohatých.  Teória rastu by mala riešiť aj tento problém, aby sa  nožnice majetkovej nerovnosti ďalej neotvárali a naopak začínali sa postupne zatvárať. Je to obrovský problém, lebo práve ona dáva do pohybu migračné prúdy.  Ak by mali relatívne slušné podmienky na život doma, tak  by nemigrovali desaťtisíc kilometrov za  lepším životom.“ 

Tisíce kilometrov od domova ste ako doktorantka prežili aj vy.

„Na postgraduačné štúdium ma prijali na univerzitu v Izraeli aj vo Francúzsku. Bola som mladá, takže Izrael mi prišiel dobrodružnejší a stal sa miestom môjho najproduktívnejšieho obdobia štúdia. Ekonómia mierového procesu, ktorá úzko súvisí s ekonómiou rastu, bola viazaná na región Stredného východu. Začínala som od začiatku. Učila som sa  históriu, geografiu regiónu, hebrejčinu, arabštinu  a začalo ma to fascinovať. Hebrejská univerzita v Jeruzaleme patrí v danom odbore medzi najlepšie univerzity na svete. Keď som do Izraela prišla, kulminoval tam mierový proces medzi Arabmi a  Izraelčanmi. Mala som šťastie v tom, že ma učili vynikajúci profesori z Izraela, ale aj ekonomický poradca Jásira Arafata. Na univerzitách panovala sloboda. V novembri v roku 1995 však zavraždili  Jicchaka Rabina, na jar roku 1996 prišla vlna teroristických útokov a napokon v máji roku 1996 nastúpila nová vláda a mierové rozhovory boli zmrazené. Bola som mladá a región ma natoľko pohltil,  že štúdium som dokončila aj napriek každodenným životným hrozbám. Neskôr som dostala ponuku ísť na univerzitu do Bejrútu a odtiaľ som sa presunula do Damašku. Jednoducho svoju budúcnosť som spájala so Stredným východom a chcela som poznať príbeh regiónu z oboch strán.“

Vaši rodičia vás už prosili, aby ste sa vrátili z Izraela domov. Nemám pocit, že ste im to uľahčili, keď ste odišli do Bejrútu  a Damašku.

„Mladý človek, často zodpovedný len sám za seba, vníma riziko inak. Uvedomila som si to, až keď sme sa s manželom v roku 2000 vrátili do Izraela a čakala som dvojičky. Zrazu je ten strach  iný ako ten, ktorý som prežívala na jar v roku 1996 pri teroristických útokoch, pri ktorých len za jeden týždeň zomrelo viac ako
60 ľudí. Moja univerzita sa vtedy vyprázdnila, lebo 90 percent študentov boli Američania, ktorí okamžite po výbuchoch zbalili kufre.  Európski študenti ostali. Možno preto, lebo sme sa s terorizmom stretli po prvý raz. Každý deň sme mali prednášky vysokých dôstojníkov izraelských bezpečnostných zložiek. Neustále nám hovorili, „kupujte si čas u vašich rodičov.“  To znamenalo, že každý  ďalší deň po teroristickom útoku je šok z prežitých udalostí a pocit strachu z toho, čo môže prísť, slabšími.  Aj moji rodičia trpeli a báli sa o mňa. Stále mi volali: Alena vráť sa! Povedala som ešte týždeň, len niečo dokončím. Presne tú taktiku, ktorú nás učili na škole, kupovať si čas u rodičov. Fungovalo to, aj keď to rodičia nemali ľahké.  Známi sa ich stále pýtali,  prečo tam nevycestujete a jednoducho nezoberiete dcéru domov?! Mala som spolužiaka,  ktorý prežil teroristický útok a na jedno ucho ohluchol.  Keď sa niečo podobné stalo, dva týždne sme ho nevideli, tak sa bál prežitého. Ich  spoločnosť je ako pevnosť, v stave stálej hrozby a po údere sa musí rýchlo normalizovať. Od vzniku Izraela je tomu tak. Pri pohľade na tváre obetí, či pri dotyku s miestom, na ktorom sa to stalo si poviete, že si nikdy nezvyknete, nikdy nezabudnete, ale zmobilizovať sa a žiť ďalej sa musíte naučiť veľmi rýchlo. Inak musíte odtiaľ odísť.“

Ako reagovali, keď ste im povedali, že Izrael meníte za Bejrút? Asi ste ich neupokojili.

„Keď som išla do Libanonu, bol úplne iný ako dnes a dokonca v Sýrii nás navštívila už aj moja mama. Sýria za otca súčasného prezidenta Bashara Hafez al-Assada, bola  jednou z najbezpečnejších krajín sveta! Trhá mi srdce, keď dnes vidím miesta, ktoré si pamätám z obdobia, keď sme v Sýrii žili. V lete v roku 2000 sme sa vrátili späť do Izraela, kde sme sa s manželom plánovali usadiť. Mesiac po  príchode však  vtedajší izraelský premiér Ariel Šaron  vystúpil na Chrámovú horu a na druhý deň sa začala druhá intifáda, ktorá priniesla novú vlnu teroristických útokov. Jeden dokonca v kaviarni, kde sme každý deň s manželom posedeli. To bola posledná kvapka a vrátili sme sa na Slovensko.“

Dlho ste sa na Slovensku neohriali.

„Na materskej ostal manžel a ja som stále mala pocit, že sa chcem venovať Strednému východu. Vystupovala som v televízií ako expert na Stredný východ, dokonca som  pre štátnu televíziu komentovala aj priamy prenos z pohrebu Jásira Arafáta.  Svoje ďalšie pôsobenie som videla v diplomacii v niektorej z krajín Stredného východu.“

S manželom, hercom a režisérom Jozefom Holecom a dvojičkami. 

Na základe novinárskych skúseností viem, že naša diplomacia tam ženy nerada vysiela.

„V tej dobe mali Česi v Kuvajte už konzulku a verila som,  že sa to podarí aj mne. Skúšala som aj hospodársku diplomaciu. Ponuky som však mala do Latinskej Ameriky, ale na Stredný východ nie. V tom čase vrcholili prípravy na vstup Slovenska do EÚ, tak som prijala ponuku robiť európsku agendu. Na rok 2001 na Úrade vlády veľmi rada spomínam. Všetci sme chceli dobehnúť zameškané pozvanie do EÚ. Práve tam som si osvojila kultúru práce vo veľkých inštitúciách založenú na odbornosti, schopnosti počúvať a argumentovať. Neskôr som prijala  ponuku z privátnej sféry. Robila som vo firme, ktorá patrí medzí svetových lídrov v oblasti riadenia rizík. Pracovne som sa dokonca vrátila aj k regiónu, ktorý som študovala. Začali sme rozvíjať aktivity v  Líbyi. Stále som však snívala o diplomacii, až som na internete našla výzvy na obsadenie pozícií na ministerstvo zahraničných vecí. Neprijali ma síce, ale na druhý deň som dostala osobnú ponuku. Srdce mi zaplesalo, lebo išlo o odbor zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, hoci „len“ na pozíciu referenta. Cítila som, že som blízko sna. Dala som výpoveď  v Prahe. Termín nástupu sa však posúval, až kým som v novinách nečítala inzerát  ministerstva financií, že hľadajú odborníka do  Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Deň po konkurze, ktorý bol jeden z najťažších, aké som absolvovala, mi zavolali z osobného úradu ministerstva, že v januári ma vysielajú do Londýna. Mama ma  odhovárala, že mi ujde príležitosť na ministerstve zahraničia.

Povedala som, že som prešla výberovým konaním, ktorým neprešli interní zamestnanci MF SR a ani Národnej banky Slovenska,  na druhý deň si dali námahu a zavolali mi aj s termínmi. Jednoducho tam nastúpim a uvidíme. A tak som 15. januára  2006 odletela do Londýna, kde sa začalo moje osemročné  pôsobenie v medzinárodnej finančnej inštitúcii. Slovenské porekadlo hovorí:  „Zapovedaného chleba sa človek najviac naje!“  Mojich najkrajších osem rodinných a pracovných rokov sa spája práve s touto etapou môjho života.

Dodnes sa pousmejem, ako som  po štátniciach za dverami odmietla ponuku šéfa štátnicovej komisie, neskôr nášho veľvyslanca vo Francúzsku a riaditeľa prvej pobočky francúzskej banky v Bratislave, ktorý mi ponúkol prácu. Povedala som mu: „Pán docent, ešte neviem, čo budem v živote robiť, ale s istotou Vám viem povedať, že nikdy nebudem robiť v banke!“  A tak som po rokoch skončila v banke (smiech).“

Prečo ste sa teda z mesta snov vrátili na Slovensko? U nás sa berie funkcia štátneho úradníka skôr ako invektíva.

„Dva roky pred historicky prvým predsedníctvom SR v Rade EÚ  malo ministerstvo financií ambíciu začať s prípravou. Prišiel za mnou štátny tajomník a neskôr minister hospodárstva Vazil Hudák a povedal, že pán minister by bol rád, keby som sa z Londýna vrátila a zúročila skúsenosti z medzinárodnej inštitúcie v prostredí ministerstva. Mala som ponuku v Londýne od Barclays Capital,  čo bola investičná odnož jednej z  najväčších bánk na svete. Sú však rozhodnutia, ktoré musíte urobiť ako pár. Manžel ostať v Londýne nechcel a deti nevedeli písať ani čítať po slovensky. Od štyroch rokov chodili do anglickej školy. Ako sa hovorí,  za každým šťastným manželstvom treba vidieť jedného,  ktorý sa obetoval. V istom momente musíte tú podporu vrátiť. Okrem toho, akokoľvek budem pôsobiť patetická, som presvedčená, že vrátiť skúsenosti bola moja povinnosť. Nie je nás veľa takých úradníkov, ktorí dostali možnosť pracovať pre túto krajinu v zahraničí, a  je našou povinnosťou, aby sme spoločnosti vrátili investíciu, ktorú do nás vložila. Bolo mojou povinnosťou sa vrátiť  a pokračovať v práci doma, pre štát.“

To čo ste dokázali vy,  o tom sa skutočne mnohí boja už len snívať.

„Dovolím si s Vami nesúhlasiť.  Vždy, keď si človek myslí, že už je na vrchole, tak spravidla od života dostane lekciu. To je zasa moja skúsenosť a určite nie som jediná. Na svete je naozaj málo miest, na ktorých, keď sa človek fyzicky ocitne, má pocit akejsi dôležitosti. LONDON CITY, jedno z centier finančného sveta, k takým miestam patrí. Londýnske prostredie vás nabáda najskôr premýšľať a neskôr možno aj uveriť vo vlastnú dôležitosť. Napokon, bankári rozhodujú o miliardách. Idete zo zasadnutia Rady riaditeľov, ktorá práve schválila projekty za jednu miliardu euro  od Mongolska až po Čiernu Horu. Niekde tam, na vrchole, nechcem povedať namyslenosti,  ale  toho pocitu  dôležitosti práce, ktorú robím, som ochorela a museli ma operovať na neurochirurgii na Kramároch. Zo dňa na deň sa život zastaví a vy sa ocitnete v spoločnosti ľudí, ktorých 50 percent má nádorové ochorenie mozgu. Či chcete alebo nie, počúvate ich životné príbehy. Je to tá najtvrdšia lekcia pokory. Keď som odchádzala, neurochirurgovi, ktorý ma operoval a je aj náš blízky priateľ, som povedala,  že  už sa nikdy nestane, keď mi zavolá  do Londýna, že mu budem hovoriť o tom, koľko a ako dôležitej práce mám. Hodnoty zrazu zoradíte inak, aj slovo úspech dostane inú váhu. Kto dokázal viac alebo menej ako ja? Lekár, sestričky, vy?!  Všetko je to veľmi relatívne.“ 

Alena Sábelová v Jeruzaleme. 

Dnes máte na starosti európske fondy. Robíte s výrazmi kohézne, štrukturálne. Pre mňa neprehľadné. Vy o nich hovoríte s neuveriteľným nadšením. To sa ako dá?!

„Keď som pred 15 mesiacmi prišla do agendy eurofondov, bola to pre mňa nová agenda, a začala som pracovať s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú väčšinu svojho profesionálneho života. Kolegov som prosila. Vysvetlite mi to tak, akoby ste to hovorili mojim pätnásťročným dvojičkám. Keď to pochopia oni, pochopím to aj ja. Až vtedy si človek uvedomí, koľko slovného smogu dýchame v každodennej komunikácii. Čím lepšie veci ovládate, tým jednoduchšie ste schopní o nich hovoriť. Tým sa riadim celý profesionálny život a čím som staršia, tým viac takúto komunikáciu „vnucujem“ aj ostatným. Aj zdanlivo ťažké témy by sa mali dať vysvetliť   jednoducho.  A určite celú diskusiu o eurofondoch by sme nemali sústredili na  slová míňať a čerpať.“

Prípadne ukradnúť alebo spreneveriť?

„Áno. Na druhej strane by som oponovala. Miera možnej netransparentnosti vo  fondoch nie je iná, ako je miera netransparentnosti v iných  oblastiach danej spoločnosti. Ale je pravda, že európske fondy sú viac pod lupou. Ak máme problém s netransparentnosťou pri využívaní fondov EÚ, potom máme problém aj inde v slovenskej spoločnosti.“

U bežných ľudí však naozaj eurofondy nemajú dobré meno. Napríklad, že sú to nejaké peniaze, ktoré mohli ísť do regiónu, ale niekto sa na nich „nabalil.“  Alebo ich nevieme využiť a vraciame späť Únii. Aj teraz nám za minulé roky zastavila 5 programov. 

„Polemizovala by som o všeobecnej nálade v spoločnosti, lebo keby ste sa spýtali obyvateľov obce, ktorá by bez fondov nikdy  nemala čističku odpadových vôd, cestu, či  kanalizáciu, tak pravdepodobne by mali iný pohľad. Aj obyvatelia, ktorým roky voda zaplavovala domy a dnes majú protipovodňovú ochranu. Pravdepodobne tento názor nezdieľajú. Je prirodzené, že tam, kde sa  nakladá s verejnými zdrojmi, sú aj problémy a áno, niekedy aj peniaze musíme Únii vrátiť. Ak ich ale musíme vrátiť,  je to vo väčšine prípadov preto, že prijímatelia týchto zdrojov – napríklad starostovia či firmy porušili pravidlá.  Napríklad,  chybné verejné obstarávanie. Chyby sa robia a musíme ich eliminovať,  ale určite by sme nemali problém „zjednodušiť“ a tvrdiť, že chyby robia úradníci. Často sú to práve prijímatelia a našou úlohou ako úradníkov je nastaviť pravidlá tak, aby boli jasné a podľa možnosti čo najmenej komplikované a prijímateľom čo najviac pomáhať, aby sa chýb nedopúšťali.“ 

Chcete mi povedať, že Únia a štát naozaj vie pomôcť obyčajnému človeku s projektom, na ktorý nemá peniaze?

„Naozaj to ide. Na internete je veľa informačných centier a poradenských inštitúcií.  Pravdepodobne by vám niekto z nich poradil,  z ktorého operačného programu je váš projekt financovateľný  a ponúkol by vám aj pomoc pri príprave projektu. S výnimkou Bratislavy, všetky ostatné naše regióny sú pod hranicou 75 percent úrovne HDP priemeru Európskej únie. Štátny rozpočet má obmedzené možnosti, takže my inú možnosť ako investovať zdroje EÚ nemáme. Pravdepodobne nikto žijúci v Bratislave by nechcel, aby sa všetci ľudia v produktívnom veku z najmenej rozvinutých regiónov Slovenska  presídlili do Bratislavy, pretože v ich regióne sa im žije ťažko. Veľké časti Slovenska by sa vyľudnili. Poslaním regionálnej politiky a teda európskych fondov je, aby ľudia prežili svoj život tam kde ho chcú prežiť, a aby ho mohli prežiť dôstojne. To som sa naučila od svojich kolegov, zanietených regionalistov.“

S manželom v Jeruzaleme.

A sme pripravení na solidaritu?

„My ako spoločnosť? Na to vám neviem odpovedať. To je otázka pre sociológov.  Ak s vami ako jednotlivcom pohne, ak vidíte človeka v núdzi, cítite potrebu mu pomôcť, rozdeliť sa s ním o to, čo máte, potom ste solidárna. Či je solidarita hodnotou, na ktorej je postavená slovenská spoločnosť, na to si musí odpovedať každý sám za seba. Solidarita je jedným z pilierov európskej integrácie a keď sa Slovensko usilovalo o vstup do EÚ tak predpokladám, že sa chcelo prihlásiť aj k myšlienke solidarity. Tá je silnou súčasťou povojnového príbehu Európy.“

Bola som týždeň na lazoch na strednom Slovensku.  Nič tam nebolo, len asi 5 domov od seba stovky metrov a jeden hospodár, ktorý kosil pasienky za eurofondy. Prvé čo mi na základe káuz napadlo, kto sa na nich „nabalil.“

„To je oveľa širší problém ako sú eurofondy.  Keď si zapnete správy a idú  pozitívne informácie,  koľko ľudí ich dokáže pozerať?  Nie je to o štátnom prevrate, o terorizme,  podvode. Fondy naozaj výrazne zmenili kvalitu života na dedine. Často ich zužujeme na pojmy rast HDP a zamestnanosti, ale  čistička odpadových vôd vám ani nezvýši HDP, ani nevytvorí pracovné miesta. Ľuďom však tečie pitná voda, zlepšili sme kvalitu ich života. Verte mi. Príspevky z eurofondov v období rokov 2007-2013 prispeli k realizácii 10 tisíc projektov a ostro odmietam, že pri každom projekte sme boli svedkami netransparentnosti, neefektívnosti či nehospodárnosti. Pribudli cesty, opravené pamiatky, ľudia si osvojili nové zručnosti potrebné na to, aby sa lepšie uplatnili na trhu práce.  Keby sme chceli objektívnejšie vnímať svet okolo nás, tak aj vy by ste vyšli na ten kopec  a tešili sa z toho, že sme aj z prostriedkov únie mohli niečo takéto urobiť.“

Máte pätnásťročné  dvojičky.  Kde by ste chceli, aby žili a študovali?

„Keby ste sa spýtali mojich rodičov presne toto, tak určite to nebolo tam, kde som študovala a žila. (smiech) Takéto ambície nemám a  nemám ani ambície miešať sa im do výberu životných partnerov (smiech). Je to ich život a aký si ho urobia, taký ho budú mať. Ako povedal básnik Miroslav Válek: „Domov sú ruky, na ktorých môžeš  plakať....“, takže ak budú mať problémy vedia, kde majú prísť. Čo však budú v živote robiť, je ich rozhodnutie. Želám si však, aby si pre život vybrali krajinu, v ktorej sa ma novinári nebudú pýtať na netransparentnosť, korupciu či nízku kultúru správania sa. Chcem, aby žili v krajine, v ktorej sú ľudia k sebe slušní, ktorá si váži vedomosti, pracovitosť, talent, a je solidárna k tým, ktorí  sú na pomoc odkázaní. Či  to bude Slovensko, to je otázka na politikov.“ 

Prečítajte si aj Francúzi majú strach z terorizmu, ale nie z moslimov, hovorí Slovenka v Paríži