Tento víkend som v absolútne hnusnom počasí venčila psa a počúvala podcast Believed. Urobilo ho verejnoprávne rádio v USA NPR a je o obetiach lekára, ktorý bol desaťročia lekárom americkej olympijskej reprezentácie USA v gymnastike. Larry Nassar unikal úradom roky napriek tomu, že ho niekoľko žien udalo. Ale viete, čo bol problém? Nikto im neveril. 
 
Larry bol charizmatický. Larry bol obľúbený a ošetroval veľa dievčat aj zadarmo. Prestížny lekár robi pro bono prípady a aktivizoval sa v komunite. Kandidoval do školskej rady, bol veriaci, robil všetko preto, aby jedného dňa, keď ho niektorá žena odhalí, jej absolútne nikto neveril. 
 
"Nikdy by to neurobil," hovorili jeho známi, ktorí ho poznali presne takto. Prípad, ktorý je už známy niekoľko rokov, sa skončil zdanlivo happyendom. Larryho odsúdili na doživotie a ešte pred tým si musel vypočuť za sedem dní takmer 150 obetí, ktoré mu do tváre povedali, čo im všetko urobil. Zdanlivo šťastný koniec preto, že po tom, čo sa vypli kamery v súdnej sieni, životy obetí pokračujú ďalej. A nie úplne veselo. 
 
 
Ľudia totiž od obetí očakávajú, že budú okamžite v pohode, pretože páchateľ už sedí vo väzení a dostali, čo chceli. Viaceré z obetí obviňuje verejnosť z toho, že im ide o peniaze, keďže sa súdia s univerzitou v Michigene, ktorá roky kryla správanie lekára Nassara. Viktimizácia pred, aj po tom, čo sa všetko prevalilo.
 
A teraz si predstavte, že ste obeť na Slovensku. Nedávno Denník N zverejnil príbeh Martiny O'Connor, ktorá popísala ako ju od šiestich rokov zneužíval biskup Chautur. Čítala som reakcie niektorých veriacich - vraj chce zničiť cirkev a vymýšľa si. Neveria jej, lebo s tým prišla až po rokoch. Cirkev reagovala lepšie ako v minulosti, ale predsa trocha vlažne - musí sa to vyšetriť, biskupa môže odvolať len pápež, ale obeť teda berú vážne.
 
Do jednej takejto debaty som sa aj zapojila - pod statusom kňaza, ktorého poznám už roky. Veriacej žene som písala, že šanca, že si to Martina vymýšľa je extrémne malá. Len asi tri percentá obetí si podobnú traumatizujúcu skúsenosť vymyslia. Ja som nedávno riešila novinársky kauzu detského letného tábora Chachaland, a napriek tomu, že nie vždy je to jednoduché a pre ľudskú psychiku je jednoduchšie popierať tie strašné veci, o ktorých vám rozprávajú, dala som si jednoduché predstavzatie - VERIŤ. Každej obeti, ktorá príde a chce rozprávať, dať pocit, že jej verím. Je samozrejmé, že ako novinári podrobíme ich príbehy všetkým možným otázkam, ale na prvú chcem vždy dať obeti reakciu, že jej verím. Že jej príbeh je pre mňa dôležitý, a že ju neberiem na ľahkú váhu. Chcem, aby vedeli, že v tom nie sú sami, a že nám môžu dôverovať. 
 
Nie vždy dokážeme zverejniť ich príbeh. Niekedy nie je dosť dôkazov, ale v drvivej väčšine si uvedomujem, že predo mnou sedia obete, ktoré na 97 percent hovoria pravdu a v troch percentách klamú. Veľmi by som si želala, aby sa tak správala celá spoločnosť. Zatiaľ je to, bohužiaľ, z mojich skúseností naopak - prvá reakcia každého je - a čo, keď si to vymyslela?
 
Pritom tá prvá reakcia by mala byť: Ako je možné, že sme to dopustili?