Ženy v meste
Bobo sa nemení, my áno

Bobo sa nemení, my áno

Ruky, čo ho nosili a stískali, narástli a dospeli. Už ho nekvákajú za uši, ale hladkajú ho po hlave. Zmenili sa slová, čo sa mu adresovali, lebo sa stali zrozumiteľnými.

Redakcia Žien v meste · 2. mája 2016 · 2 min čítania

 

Bobo je členom našej domácnosti posledných osem rokov. Sedáva s nami pri stole, má vyhradené miesto na zadnom sedadle v aute, aj na gauči, keď pozeráme televízor. Má sadu tričiek a krátkych nohavíc a na zimu froté ponožky. Keď cestujeme a to aj lietadlom, ide s nami. Už sme ho párkrát zabudli a kvôli jeho návratu domov sme zburcovali niekoľko ľudí.

Hoci Bobo u nás býva osem rokov, keď k nám prišiel nebol nový a spočiatku sme si ho ani nevšímali. Ako hovorím, nebol nový, nebol ničím výnimočný, strácal sa v kope. Potom sa však jedného krásneho dňa stal favoritom, ako žiaden z jeho druhu predtým ani potom. Nielen favoritom, pomaly členom rodiny.

Vždy sme ho museli zahrnúť do našich plánov. Bol a stále je na nás nalepený, vynucuje si pozornosť. Párkrát sme ho už aj chceli stiahnuť z obehu, ale vždy sa vrátil. Bol ušmudlanejší, unavenejší, ale stále to bol on. Bobo.

Vo svojej podstate sa za tých osem rokov rokov nezmenil, hoci my sme niektorí rástli a iní šediveli, vymenili sme gauč, na ktorom sedával, auto v ktorom sa vozil, obliečky s Dorou na posteli, v ktorej spával sme už vyhodili, lebo sú vraj trápne.

Ruky, čo ho nosili a stískali, narástli a dospeli. Už ho nekvákajú za uši, ale hladkajú ho po hlave.  Zmenili sa slová, čo sa mu adresovali, lebo sa stali zrozumiteľnými. Hry, do ktorých sa zapája, sú tiež iné. Už nie je len pasívnym divákom alebo niečím, do čoho sa búši, je partnerom, vedie sa s ním rozhovor, má charakter. On je však stále sám sebou. On je Bobo.

Bobo, plyšový maco našej takmer deväťročnej dcéry, s ktorým dodnes zaspáva, ktorého vybozkáva, keď ide do školy a každé ráno mi nechá zoznam, čo mu mám dať na raňajky a obed.

Bobo je biely a  potrebuje opäť oprať a keď sa teraz naň pozerám, obávam sa, že túto kúpačku už neprežije. Bojím sa, že spoje na krku už nevydržia a príde o hlavu. Môžem ho len tak symbolicky preprať v rukách, ale to len odkladám niečo, čo je už také evidentné, že by som na to mala pripraviť celú rodinu.        

 

Prečítajte si aj Pobožná štvrť

 

Podporte nás a stante sa clenkami klubu

Ženy v meste

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026