Pobožná štvrť

 

Naša štvrť je rozseknutá hlavnou cestou na dve časti. Nie je to len rozdelenie fyzické, ale aj spoločenské. V jednej časti, kde žijeme aj my, bývajú sekulárni Izraelčania, sú tam štátne všeobecné školy a stretnete tam dievčatá v šortkách a mamy v tielkach a džínsoch.

V druhej bývajú pobožní, od takzvaných masortim, čo dbajú na tradíciu až po ulltraortodoxných v čiernych klobúkoch. Je tam niekoľko náboženských materských, základných aj stredných škôl, od istého veku aj segregovaných podľa pohlavia.

Rozličné školské systémy spôsobujú, že naše deti nemajú šancu sa spolu stretávať, ani sa “miešať”, hoci to bola úplne pôvodná idea štátu Izrael. Do istého času sme do pobožnej  štvrte chodievali len z jedného jediného dôvodu. Blízko spomínanej križovatky bola pošta aj pobočka úradu pre vydávanie vodičských preukazov. Potom ich premiestnili a už nebolo, prečo tam chodiť. Na našej strane máme všetku občiansku vybavenosť, obchody, kaviarne, lekárov. Takisto na druhej.

Pobožnú štvrť, ktorá sa za tých takmer deväť rokov, čo tu bývame, veľmi rozrástla, som poznala len z okna mestského autobusu.  Tak som si raz všimla, že tam majú veľmi pekné a moderné detské ihrisko. Tie naše už moju dcéru nudia. Vybrali sme sa teda do nového.

Ruth si hneď našla kamarátku vo svojom veku. Pekne sa spolu hrali a veľa sa rozprávali. Doma ma zasypala množstvom otázok a nových informácií. Jej nová kamarátka Noya chodí do náboženskej školy, kde sa učia inú látku ako tretiaci v jej škole. V sobotu nechodí s rodičmi na výlety, lebo jej otec cez šabat nešoféruje. V sobotu, keď Ruth ešte spí, ide jej kamarátka do synagógy s otcom. Dievča má šesť súrodencov a jej mama zase čaká bábätko.

Ruth bola z toho zmätená. “Mami a oni bývajú tiež v štvorizbovom byte ako my a je ich tak veľa… Mami a dievčatá musia chodiť do školy v dlhej sukni….Mami a ona sa ma pýtala, že prečo nosím nohavice, keď som dievča…”

Predpokladám, že podobné otázky a postrehy mala aj Noya. Je zvláštne ako málo vieme o tom, čo sa deje na druhej strane. V rodinách, čo žijú inak ako my, majú inú životnú filozofiu, viac alebo menej detí ako my, iné predstavy o výchove, zarábajú menej alebo viac ako my, boria sa s chorobou či invaliditou alebo sa im práve teraz darí ako nikdy predtým.

Máme tendencie obklopovať sa takými ako sme my v živote, medzi priateľmi, aj na sociálnych sieťach. Veľmi sa bojíme prejsť cez tú križovatku, lebo vieme, že nás tam môže čakať šok, nepochopenie, ľútosť a možno aj zhnusenie. Stále to však môžeme obrátiť a povedať si, že na druhej strane nás čakajú nové informácie, iný pohľad, perspektíva a buď utvrdenie sa vo svojom názore alebo naopak jeho poopravenie.        

 

Prečítajte si aj Slniečkári

 

Ženy v meste