|
Tento čas, keď sem - tam zafúka aj divoké vetrisko a nestačia nám vysoké goliere, štrikované šále, čiapky s hrejivými brmbolcami je taký príjemný... Hoci lietame, zháňame, hoci odkladáme deti do detských kútikov supermarketov a iných stredísk materiálnych statkov, napokon, ktoré dieťa by bavilo nakupovať, zostane nám myšlienka- dve aj na niečo celkom iné.
Už dávno som pochopila, že do konca decembra sa takmer všetci vyhádžeme z peňazí, pretože také sú sviatky, taká je naša spoločnosť. Kupujeme čo sa nám páči, i keď pravda je taká, že akokoľvek sa môže kúpený darček pre priateľku, sestru, šéfku páčiť nám, ich vkus môže byť celkom iný. Avšak... nakupujeme. Zničené teplom kabátov v obchodoch si utierame nalíčené čelá, obzeráme tovar, premýšľame, čo by sa komu z našich blízkych hodilo. A nájdeme, hoci to niekedy vyzerá celkom beznádejne. Pretože darčeky sú povinné.
Pred Vianocami sú však aj iné chvíle. Tie punčové. Tie, postoj chvíľa, kedy sme s priateľmi a vôbec neprekáža, že sme rok o seba ani nezavadili. Nebolo času!. A v dňoch predsviatočných, kedy nám nezostáva ani minúta voľná, sa paradoxne stretnúť dokážeme. Patrí to k nášmu folklóru, k predvianočným rituálom, patrí to k povinnosti voči našim priateľom, našim vzťahom.
Mám asi troch predvianočných priateľov. Stretávame sa tri dni pred Štedrým večerom u Rolanda, v kaviarni, ktorej obloky pozerajú rovno na množstvo stánkov so zemiakovými plackami, s cigánskou, s pagáčmi a punčom. Nemáme chuť ani na jednu z týchto dobrôt. Chceme si len pri káve porozprávať aký to bol rok, čo sa prihodilo, čo sme zvládli, čo nás zlomilo. Chceme si len v teple rozprávať a pritom mať kulisu vianočnej Bratislavy.
Je to až neuveriteľné, ako si rok čo rok nasľubujeme že si zavoláme, že sa stretneme, že spolu urobíme bombastický projekt... Nezavoláme, nestretneme, neurobíme. Jeden z nás sa ozve až tesne pre Ježiškom, vymeníme si darčeky, áno, lebo darčeky si vymieňame, a znovu diskutujeme o politike, o politikoch, o prečítaných knihách, o tom, kto písať vie a kto je iba grafoman...Vypijeme dobrú kávu a chvíľu pred siedmou večer sa rozídeme. Každý odchádza domov, k svojej rodine s pocitom, že nie je na svete bez priateľov.
Dni sviatočné nie sú dňami pokoja. Lietame za všetkými povinnosťami, ktoré nám zostali, vieme, že celý pracovný život končí prakticky pár dní pre dvadsiatym štvrtým a naplno zapneme na Troch kráľov. Taká je Bratislava, také je Slovensko.
Mám priateľku, ktorá sa s jedným mužom rozviedla dva razy a vždy na Vianoce sa stretávajú. Nie, nesedia pri štedrovečernom stole, nemodlia sa, nemyslia na ľudí, ktorí odišli z tohto sveta a zobrali so sebou aj kus lásky k nám, živým! Stoja na vianočných trhoch pri drevených stoloch, oziabajú ich prsty na nohách, chlipkajú horúce vínko, zajedajú fajnovými bratislavskými rožkami a spomínajú, aké boli časy tie spoločné. Keď ešte mali spoločný stôl, spoločnú posteľ... A nasmejú sa takmer do bezvedomia.
Obaja majú rodiny, obaja majú partnerov, tento spoločný predvianočný rituál si však ujsť nenechajú. Pretože Táňa, rovnako ako ja, si myslí, že s človekom, ktorý s nami kráča kus životnej cesty, sme vlastne navždy rodina.
Príjemné postávanie pri horúcom nápoji, pekných slovách, príjemných dojmoch a úžasných spomienkach vám želám!
Prečítajte si aj Prechádzky sú fajn
