|
Film Storočie Miroslava Zikmunda sa v minulom roku stal najnavštevovanejším dokumentom v českých kinách, s viac ako 40 tisíc divákmi dokonca predbehol mnohé celovečerné hrané filmy. Za úspešným filmom stojí cestovateľ, bývalý moderátor Českej televízie, ale dnes predovšetkým režisér a dokumentarista, muž, ktorý došiel pešo na severný pól, otec dvoch dcér.
Petr Horký má so svojím životným hrdinom, kamarátom a kolegom, hoci o dve generácie starším, slávnym cestovateľom Miroslavom Zikmundom, mnoho spoločného. Nás, samozrejme, zaujímalo, ako to majú ľudia, ako sú oni dvaja, so ženami.
Cestovatelia a ženy, o tom by sa dal asi napísať román. Miroslav Zikmund vo filme hovorí o svojich vzťahoch, ktoré prechádzali práve kvôli jeho cestovaniu veľkými skúškami. Hovorí o tom, ako odišiel od manželky a dieťaťa na takmer šesť rokov do sveta a syn mu po návrate hovoril ujo a ako to veľmi ťažko niesol. Čo všetko vám prezradil o svojich ženách? Vieš, prečo si svoju partnerku Máriu za tých niekoľko desaťročí, čo sú spolu, nikdy nevzal?
„Rozprávame sa o jeho ženách, aj o mojich ženách, to je jasné. Vari je lepšia a dôležitejšia téma, ako sú ženy? A je to vari téma, ktorá sa dá jednoducho opísať, vyčerpať v jednej odpovedi v rozhovore? Choďte na film, tam sa toto ženské tabu okolo dvojice Hanzelka a Zikmund pootvára tak, ako doteraz nikdy.“
Ty sám si ženatý, máš doma tri ženy, ako to zvládajú? Tvoja manželka musí byť naozaj výnimočná...
„Pozor, keď započítame aj našu rotvajlerku Báru, tak mám doma štyri ženy! Vždy hovorím, že mám so ženami celoživotne len tie najlepšie skúsenosti, tak neviem, prečo v tom nepokračovať. Ale vážne – toto je častá téma, ľudia sa mňa, aj mojej ženy často pýtajú, aké môže byť spolužitie s cestovateľom. Pamätám, keď som sa vrátil zo severného pólu a cestoval po prednáškach, párkrát ma sprevádzala aj moja manželka a ľudia sa na konci prednášky často pýtali oveľa viac jej ako mňa. Viete, strach má veľké oči. Veľa ľudí sa bojí, myslí si, že som stále preč a všetci sú doma stále sami, bezo mňa, ale to nie je úplne pravda. Moja žena je dosť múdra na to, aby nevyžadovala to rutinné každodenné stretávanie sa ráno a večer, ako má veľa „normálne“ zamestnaných ľudí. No, keď prídem z expedície alebo z natáčania, potom som trebárs celé dni len doma, mnohokrát pracujem doma a píšem vo svojej pracovni. Dokopy ako rodina spolu strávime veľa času. Napríklad tento rok som mal na začiatku roka rokovania s pani Heyerdahl (vdovou po slávnom objaviteľovi a cestovateľovi Thor Heyerdahlovi) na Kanárskych ostrovoch, tak sme išli celá rodina. Potom ma pozvali na prednášky k premietaniu Storočia Miroslava Zikmunda do Ruska a taktiež sme išli všetci. Moja žena je výnimočná (pochopiteľne okrem množstva iných vecí) v tom, že vie, čo chce a vie, koho si vzala.“
Aká musí byť cestovateľova žena?
„Myslím, že cestovateľova žena nemusí byť o toľko iná oproti akejkoľvek inej partnerke, ak má vzťah fungovať. Každý vzťah potrebuje lásku, toleranciu, pochopenie, ale tiež schopnosť rozpoznať, čo vo vzťahu považujeme za potrebné, čo potrebujeme – a o to sa usilovať a vyžadovať to. Dať priestor a rovnako si udržať ten svoj. Nepodľahnúť, ale ani nedominovať. To sa týka úplne rovnako chlapov aj žien vo vzťahu. S tým môže fungovať akékoľvek partnerstvo – teda aj cestovateľské. A bez toho nebude fungovať žiadne, teda ani to cestovateľské. Podľa mňa aspoň. Bolo by dôležité počuť, ako to vníma moja partnerka alebo ako to vnímali moje partnerky v minulosti.“
Čo tvoje dievčatá? Už sa u nich prejavujú cestovateľské gény?
„Naša staršia je jednoznačne cestovateľkou po mne. Dokonca občas aj vyhlasuje, že bude polárničkou. A naša malinká spočiatku na cestovanie veľmi nebola, ale už si zvykla a berie to ako prirodzenú súčasť života.“
Ako a kedy sa zrodil nápad, na ktorého konci je film Storočie Miroslava Zikmunda?
„Keď sa kamarátim s osobnosťou akou je Miroslav Zikmund, zákonite vás ako dokumentaristu skôr alebo neskôr napadne, že by o ňom, o jeho živote, priateľstve a cestách s Hanzelkom mohol vzniknúť parádny film. No a v priebehu rokov sme sa o tom vždy chvíľu bavili a pán Zikmund to väčšinou zahovoril. Až pred štyrmi rokmi ma prekvapil tým, že to zrazu potvrdil a navyše mi dal k dispozícii osobné denníky, ktoré si píše snáď už skoro osemdesiat rokov.“
Po Českej republike teraz film cestuje v rámci roadshow Storočia Miroslava Zikmunda. Premieta sa hlavne pod šírym nebom. Nechystáte sa prísť s dokumentom aj na Slovensko?
„Aj keď je Storočie Miroslava Zikmunda jedným z najnavštevovanejších filmov v kinách, ľudia mi píšu, že sa na film nedostali a chceli by ho vidieť. A tak sme si povedali, že film možno naozaj dosť záujemcov ešte nevidelo a film o cestovateľoch Zikmundovi a Hanzelkovi by mal taktiež cestovať. Od tejto myšlienky už bol len kúsok k realizácii. Na Slovensko nás pozvali na pár miest, kde sa premietať bude, ale tak veľkú akciu ako v Čechách nechystáme. Úprimne povedané, vlastne neviem, aký by bol na Slovensku záujem. V slovenských kinách bol snáď náš film už nasadený, ale koľkokrát sa premietal, kde a koľko na neho prišlo ľudí – to mi zatiaľ distribútor neprezradil.“
Čím je pre teba Miroslav Zikmund?
„Priateľ, to už si po dvadsiatich rokoch spolupráce trúfnem povedať. V mnohom učiteľ, okrem profesionality napríklad aj v schopnosti starnúť. Bol mi za svedka, keď som sa ženil. A trúfam si povedať, že je aj mojím spoluautorom – robili sme na spoločných knihách aj filmoch a teraz pracujeme aj spolu s kolegami Mirkom Náplavom a Vladimírom Krocom na knižke Storočie Miroslava Zikmunda. Na Vianoce by možno mohla byť von. Uvidíme.“
Aký je podľa teba najväčší rozdiel v cestovaní za čias pánov Zikmunda a Hanzelku a teraz?
„Páni, tých rozdielov by bolo! Miniaturizácia a vývoj techniky – len si zoberte, aké sú teraz kamery, fotoaparáty, múdre telefóny, GPS, internet. Predstavte si napríklad, že na prvej ceste si Zikmund a Hanzelka kúpili pero, guľôčkové pero ako výstrelok modernej techniky! Vtedy za neho zaplatili cenu ako za 30 litrov paliva a písali s ním ešte v severnej Afrike. To je neuveriteľná technologická priepasť v porovnaní s dneškom. A veľký rozdiel je to aj historicky – na prvú cestu vyrážali Zikmund a Hanzelka po druhej svetovej vojne, keď ešte existoval koloniálny systém. Politická mapa sveta vyzerala inak než dnes. Ale je tu minimálne jedna vec, ktorá je a vždy bude stále rovnaká bez ohľadu na youtube a veľkolepé dokumentárne filmy: každá cesta odkrýva a opisuje biele miesta, ktoré máme v hlavách sami.“
Súčasťou veľkolepého projektu Storočie Miroslava Zikmunda je výstava na pražskej hlavnej stanici - čo tam na cestujúcich čaká?
„Keď cestuje film, musí sa vydať bližšie k cestovateľom, cestujúcim. Preto sme sa logicky zišli s ľuďmi z Grandi Stazzioni, čo sa starajú o pražskú hlavnú stanicu, a pomerne rýchlo sme sa zhodli, že takáto výstava tam na celé leto jednoducho patrí. Je to taký „výcuc“ zo života a diela Hanzelku a Zikmunda. Vždy ma baví, ako okolo panelov prechádzajú ľudia s vlastnou batožinou a počas tých minút, než im pôjde vlak, cestujú spolu s nami v myšlienkach i v minulosti.“
Storočie Miroslava Zikmunda bolo nominované na ocenenie Český lev, čo to pre teba znamená?
„Český lev je najprestížnejšia česká filmová cena. Pre mňa to je významné ocenenie tých tri a pol roka práce, ktoré som filmu venoval. Pravdou je (a to sa nechcem rúhať), že dôležitejší je pre mňa záujem divákov. Podstatná je práve tá kombinácia, že ľudia na náš film chodili a chodia a profesionáli z filmovej branže ho tiež ocenili. Dostal som pozvanie do mnohých európskych filmových akadémií, kameraman Pavel Otevřel bol nominovaný na cenu Českej asociácie kameramanov – to sú všetko kroky s tým súvisiace, ktoré majú pre mňa osobne veľký význam.“
Aké bolo to storočie Miroslava Zikmunda a aké je to tvoje?
„Vo filme zaznie, že jedna vec je, čo sa v živote človeka stane a niečo iné je to, ako sa na to človek sám pozerá. Ako sami vnímame naše vlastné životy. Ak budem mať tendenciu vnímať hlavne to zlé, to ťažké, potom budem mať dojem, že žijem ťažký a smutný život bez ohľadu na to, či mám okolo seba skvelých ľudí a práve som vyhral v lotérii. Snažím sa zlé veci vyriešiť a potom ich nechať odplávať do stratena, do zabudnutia. To pekné si pripomínam, na to myslím, k tomu smerujem. Keď sa ma ľudia pýtajú ako sa mám, hovorím, že fajn: čo sa kazí, to som si väčšinou pokazil sám a môžem to teda aj sám skúsiť odstrániť. A čo sa darí, to je vždy dar od života a z toho sa radujem. Preto si ani nekupujem žreby a nevsádzam. To nech zostáva pre tých nešťastných.“
„Život je presný súčet náhod.“ Miroslav Zikmund
Miroslav Zikmund
Miroslav Zikmund spoločne so svojím „parťákom“ Jiřím Hanzelkom (zomrel v roku 2003) navštívili na svojich cestách 6 svetadielov a 114 krajín, na svojom konte majú viac ako 20 kníh. Po celom svete preslávili nielen bývalé Československo, ale aj českú automobilku Tatra. Z ich putovania bolo natočených takmer 150 krátkych i celovečerných filmov a vzniklo množstvo rozhlasových reportáží. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy im komunisti zakázali cestovať aj publikovať, pretože okupáciu obaja verejne odsúdili. V roku 1993 dostali Hanzelka a Zikmund Cenu Egona Erwina Kischa a prezident Václav Havel im udelil medailu Za zásluhy. Miroslav Zikmund tiež prevzal čestný doktorát na Univerzite Tomáša Baťa v Zlíne. Tento rok oslávil svoje 96. narodeniny.
Prečítajte si aj Miladu Horákovú popravili pred 65 rokmi. Nikdy ju nezlomili
Ženy v meste
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
