Chcem byť požiarničkou

Pripomenulo mi to taliansku rozprávku o malom dráčikovi. Tuším sa volal Soptík a hoci vedel chrliť oheň, stále chcel byť požiarnikom. Otec, veľký drak, ho nútil byť astronautom, fyzikom, tajným agentom, ale malý dráčik každý pokus ukončil výkrikom, že chce byť požiarnikom. Snáď pre ten oheň a síru v príbehu som si spomenula, že som takú osôbku stretla v skutočnom svete.

Mladú, vzdelanú, komunikatívnu, nadšenú z odboru požiarnej ochrany, ktorý vyštudovala, a ktorý berie ako poslanie. Na každom pohovore, kam príde, hovorí, že chce byť techničkou požiarnej ochrany.

Hoci si požiarnu ochranu musia firmy zabezpečiť povinne, buď cez vlastného zamestnanca alebo cez dodávateľskú firmu, i tak je naša osôbka nezamestnaná. Nevie si nájsť prácu, pretože je žena. A nielen to. Je žena, je mladá, má malé dieťa, študuje na magistru a je z dediny.

Keď ide na pracovný pohovor, vypočuje si veľa vtipov a dostane veľa hlúpych otázok. Napríklad, či jej frajerovi nebude prekážať, že bude robiť s mužmi. Či jej to jedno dieťa stačí, či nechce mať hneď druhé a zase odísť na materskú. A že keď študuje, tak nebude mať poriadne čas sústrediť sa na prácu. Na pohovore nikto neberie jej štúdium ako vzdelávanie sa v odbore, ale ako prekážku. A k tomu všetkému si vypočuje kopec vtipov na dedinku, odkiaľ pochádza.

V skutočnom svete sa stále diskriminuje na základe pohlavia a žena sa znevažuje ako matka, ktorá je pre firmu príťažou. Deje sa to, hoci na to máme zákony a opatrenia, ktoré priamu i nepriamu diskrimináciu zakazujú. Deje sa to, lebo zákony sa zmenili, ale mentalita nie.

Snažím sa spomenúť si ako malý dráčik dopadol, ale myslím si, že sa nakoniec tým požiarnikom stal, pretože v rozprávkach dobré konce fungujú. V skutočnom je to stále teória, hoci tak často posledné mesiace počúvam, že šikovné ženy sa vždy presadia, ak chcú. Dúfam, že to platí aj v odbore požiarnej ochrany.

 

Prečítajte si aj Ženy a médiá

 

Ženy v meste