Neznášala som to. To silné klopanie na okno alebo búchanie na dvere, keď sme večer sedeli doma u babky a dedka. Všetci sme vedeli, čo to znamená. Bol to signál pre môjho dedka – ten sa vždy bez frflania zdvihol a išiel slúžiť.

Môj dedko bol totiž podnikateľ (nejakým spôsobom sa to v Poľsku aj za komunistov dalo) a viedol malú krčmu, ktorá sa nachádzala v rámci domu. Na tabuli mal síce napísané, v ktorých hodinách je podnik otvorený, ale v malom mestečku, kde všetci všetkých poznajú, ľudia vedeli, že keď si zmyslia, môžu za ním prísť. Po práci, po záverečnej v štátnej krčme, na rande alebo len tak na kávu, limonádu, lízanku či pohár vína. A môj dedko im nikdy nedal najavo, že idú nevhod. Vždy sa zdvihol z fotelky, napriek tomu, že sa tak veľmi tešil na našu návštevu. Biznis je biznis.

Dedko totiž vedel, že dobré služby súvisia s tým, či sa zákazník dobre cíti, a že by mal byť stredobodom pozornosti. Ako malé dieťa som tomu nerozumela. Ja som chcela byť stredobodom pozornosti. Veď bol to môj milovaný dedko a ja som bola jeho milovaná vnučka.

„Skôr nemôžete prísť?“ opýtala sa ma kozmetička, keď som si s ňou dohadovala termín na čistenie pleti. Zjavne nebola rada, keď som navrhovala termín o hodinu neskôr ako chcela ona. No nemusela s tým súhlasiť a ja by som sa dohodla v inom salóne.

Keď som prišla v dohodnutom čase, bola milá, ale... jemne mi vyčítala, že príde domov neskôr, ako si to naplánovala. Nič, nebudem to rozoberať, pomyslela som si, veď som sem prišla relaxovať. Začala sa mi venovať. Bolo to príjemne... Ale na chvíľu to prerušila – musela zavrieť dvere za kaderníčkou, ktorá svoju prácu už skončila a tak som sa dozvedela, že v salóne sme už len my dve.

Keď mi dala masku na tvár, povedala, že v tom čase, keď maska bude pôsobiť, ona ide umývať podlahu. Aby mohla bežať rýchlo domov, keď skončíme. Chúďa, pomyslela som si, ja tu vylihujem a ona musí umývať podlahu. No, ale veď ja si platím za kozmetické služby, povedalo moje druhé „ja“.

Ale možno vďaka mne rodina kozmetičky trpí, sedí hladná, smutná, čaká na večeru? Poviem takto: nebol to úplný relax, malo to ďaleko od ideálu, nebola som totiž stredobodom pozornosti a vo vzduchu bolo cítiť výčitku.

Tí, ktorí pracujú v službách, by mali nielen svoju profesiu ovládať, ale byť aj hercami. Hercami, ktorí nám dajú aspoň ilúziu, že im na nás záleží. Že sme stredobodom pozornosti. Aspoň také divadlo. Veď aj herci počas hry na pódiu nepozerajú na hodinky a nesťažujú sa, že kvôli divákom ich rodina sedí osamote a hladná. Môj dedko sa nepodobal na amanta, ale jeho „divadlo“ fungovalo dlhé, dlhé roky.

On to ani nemusel hrať, on tú svoju prácu mal naozaj rád. Každý deň sa vychystal do svojho podniku, aj vtedy, keď už bol na dôchodku. Bez toho to nevedel. Krčmičku otváral do svojich 91 rokov!