Dobierka

 

V Amerike máme kamaráta, a ten nevojde do obchodu ako je rok dlhý. Potraviny nakupuje to áno, ak však potrebuje tričká a texasky a všetky tie tretky, čo ľudia denne používajú, nevzrušuje sa. Cez internet si objedná  handry z katalógu a tovar mu aj pekne krásne príde. Raz sme sa o tom chvíľu  rozprávali, ale naozaj iba chvíľu. Míňať čas na takéto debaty, na debaty o oblečení sa mu akosi vôbec nechcelo.

Že sa ti aj chce kántriť čas medzi plnými regálmi, vravel mi: Veď to rob ako ja! Prelistuj čo majú v katalógoch a z toho vyber čo potrebuješ. Do dvoch dní máš všetko pekne doma a  môžeš myslieť na oveľa ušľachtilejšie veci, ako je bielizeň, či tričká, poradil priateľsky a celý sa čudoval, že ja, čo nemám navyše ani chvíľu, behám za topánkami a taškami…

No a tak som si teda sadla za internet a objavovala firmy, čo by ma ušetrili od nákupov. Našla som aj americké, také, čo cez ne kupuje moja kamarátka Lenka Slaná a tovar je naozaj iný. Našich sa však ponúkalo  tiež neúrekom.

Najskôr skúsim zaloviť vo vodách domácich, rozhodla som, a keď ma zaujala jedna spoločnosť s posteľnou bielizňou a tá sa mi páčila teda naozaj, kocky boli hodené. Vyplnila som všetky povinné aj nepovinné rubriky, objednala dve obliečky na periny, dva vankúše a jednu veľkú plachtu a večer už rodina počúvala, ako som ja dnes úsporne nakupovala. V podstate som sa normálne vyťahovala. Môj muž Mišo sa iba usmial popod fúz ale, hovorím si, možno mu je ľúto, pretože nakupovať cez internet ešte neskúšal.

Na štvrtý deň pred našim domom naozaj zatrúbilo auto a prišla mi dobierka. Balíček z českého e-shopu ma tak úprimne potešil…

Dostanem päťdesiat eur, oznámil mi doručovateľ kuriérskej firmy, nuž  som dobierku riadne vyplatila. Chlap naštartoval, odišiel a ja, celá bez seba, som utekala balík rozbaliť.

Otvorený ležal na stole a v ňom jedna malá plachtička, veľká ako osuška na pláž. Taká nejaká… Ani na posteľ ani pod posteľ…  Pozerala som neveriac a vôbec mi nebolo jasné, čo urobím. A pritom, niekto ma normálne bohapusto okradol. Ako to však dokážem? Balík prišiel, riadne som ho prebrala…

Najedovaná som sadla za počítač a milej firme napísala zopár nežných riadkov. Že ako som si objednala niečo a veru vec aj zaplatila, poslali však kus handry, ktorej hodnota bola tak dve päťdesiat. Pani na druhej strane nelenila a jasne mi odpovedala, že mi poslali posteľnú bielizeň, lebo veď som si ju objednala. Ďakujú za dôveru a veria, že sa stanem ich stálou zákazníčkou.

Komu toto človek povie? Právnikovi? Policajtovi?

Nikomu. Nemám nijaký dôkaz. Prečo by mi mali veriť!?

Je mi to však  ľúto, lebo tak veľmi by som si cez internet chcela objednať nejaké vecičky! Niektoré americké handry sú naozaj dosť dobré! Avšak trpím utkvelou predstavou z môjho prvého biznisu. Neverím, že by to vyšlo. Neverím, že by ma nejakí  nechuťasi neokradli opäť.

Tak ja neviem. Asi mi je súdené celý život behať po kamenných obchodoch.    

 

Prečítajte si aj Čas

 

Ženy v meste