|
Mám pocit, že ešte aj holuby zobkajú omrvinky zo zeme ako o preteky. Keď jeden z nich vzlietne, sledujem ho pohľadom a zastavím sa na jednom zo šedivých balkónov bratislavského paneláka. Nie je zaprataný bicyklami, starými skrinkami s rôznym náradím, topánkami či zaváraninami. Dokonca na ňom nevisí ani bielizeň. Tento balkón je celkom iný.
Je na ňom stôl a tri stoličky. Za stolom sedí žena. V nočnej košeli a trochu strapatá. Hrebeň aj mejkap ešte zjavne odpočívajú na polici v kúpeľni. Čo na tom, že je v širšom centre mesta? Tam, kde neraz zablúdia nielen domáci, ale aj turisti. A množstvo biznismenov v obleku... Ona si nikoho nevšíma. Popíja rannú kávu a číta noviny. Na stolíku má nedojedené raňajky. Podchvíľou, bez toho, aby odtrhla oči od novín, zašmátra rukou po stolíku, hodí do seba kúsok rajčiny, odtrhne si z chlebu.
Nie je sama. Spoločnosť jej robia deti. Asi trojročné chlapča sedí oproti nej a raňajkuje. V ľavej ruke krajec chleba, v pravej autíčko, ktorým obieha okolo šálky, taniera a rajčín. Mama ho neupozorňuje, že má spôsobne jesť, nemá rozsýpať a nemá sa pri stole hrať. Ani nevraví, že môže vyliať čaj či kávu. Ona si užíva ráno, on tiež.
Na zemi je tenký matrac a na ňom sa batolí asi 8-mesačný drobec. Zvedavo nakúka cez mreže balkóna. Do pusy si pritom cpe akúsi hračku.
Ranný stres sa rozpustil v obrázku nekonečnej balkónovej pohody. Pripomína mi rána na dovolenke. Tie, ktoré si každý z nás rád vychutná pri šálke lahodnej kávy, s jemným morským vetrom vo vlasoch a slnkom nad hlavou.
Žiaľ, more si z dovolenky domov doniesť nevieme. Tú nekonečnú rannú pohodu však áno. Môžeme ju zažívať kedykoľvek aj kdekoľvek. Aj doma uprostred šedivého mesta na balkóne. Je to len na nás.
Prečítajte si ja Prečo sme zakázali deťom smútiť
