Prežila niečo, čo si len málokto z nás vie predstaviť. Helena Weinwurmová, rodená Weissová, sa 27.marca 1942 ocitla spolu so sestrou Aničkou medzi 703 mladými dievčatami v druhom západoslovenskom transporte z bratislavskej Patrónky do Osvienčimu. Ako 16-ročná dospievala v ženskej časti nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, do ktorého neskôr priviezli aj jej sestru Šárku. Helenini rodičia, jej 15-ročný brat Robert a ďalší bratia boli nacistickým režimom odsúdení na smrť. Väčšiu časť jej rodiny splynovali priamo v Auschwitzi.

„Necítim nenávisť. Každý si nesieme vo svojom príbehu to svoje. Najviac mi je ľúto, keď deti trpia za zlo, ktorého sa dopustili ich rodičia,“ takto znejú prvé slová prológu knihy Margaréta biela, ktorá zachytáva svedectvo vtedy ešte mladého dievčaťa. Neskôr ženy, ktorá dlhé roky žila s traumou, akou je holokaust. O tom, aké to je, píše Helenina dlhoročná priateľka a bývalá novinárka Petra Nagyová.

 


Foto - archív PN

 

Najprv bolo odmietnutie

Priateľstvo Heleny Weinwurmovej a publicistky Petry Nagyovej sa viaže najmä na posledných pätnásť rokov Heleninho života. Petra ju stretla prvýkrát na skalickej hotelovej akadémii, kam chodila pamätníčka pravidelne diskutovať o hrôzach koncentračného tábora s mladými ľuďmi. Práve v tom videla Helena obrovský zmysel a mladí jej to opätovali.

Helena sedela na vozíku. Bola maličká a útla, na chrbte nosila ťažký korzet. Autorka knihy na ich spoločné zoznámenie spomína dodnes a opisuje ho aj vo svojej knihe. „Prišla som neskoro. Helena rozhovor spočiatku odmietla. Meškáte, dnes som už všetko povedala. Nevládzem!,“ spomína si Petra Nagyová.

Helena pôsobila navonok prísne. „Akoby mi chcela daťlekciu. No až neskôr som si uvedomila, aké bolo pre ňu náročné rozprávať o spomienkach z koncentračného tábora. To, že hovorila druhým svoj príbeh, ešte neznamenalo, že na svoje rozprávanie nepotrebovala dosť síl a že jej to bolo príjemné. Za každým vypovedaným obrazom sa muselo ukrývať veľa hrozných spomienok a emócií,“ vysvetľuje autorka. Aj keď na druhej strane rozprávanie príbehu Helenu istým spôsobom liečilo.

Petra si pri prvom stretnutí čupla k Helenimu vozíčku a chytila ju za ruku. Stará pani sa na chvíľu zháčila. „V našej kultúre stále nie je bežné, že sa navzájom dotýkame letmými gestami. Na druhej strane to bol práve dotyk, ktorý medzi nami mnohé zmenil. Helena povedala: Počkajte. Rozhodla sa mi vtedy svoj príbeh aj napriek únave porozprávať,“ opisuje bývalá novinárka zoznámenie s Helenou a moment, keď sa ľady prelomili.

 


Foto - Viktória Suchánová

 

Hrôzy z koncentračného tábora

O chvíľu už sedeli v školskej triede. Bola jeseň, vonku pršalo a Helena začala rozprávať príbeh mladého 16-ročného dievčaťa, po ktoré si prišli neznámi muži priamo domov do trnavského bytu. „Spomínam si ako na okná dopadali kvapky dažďa a pri Heleninom rozprávaní som si zrazu predstavovala to všetko desivé, čím si ako mladé dievča prešla,“ vysvetľuje autorka.

„Akoby som sa s ňou preniesla do toho osvienčimského blata a špiny. Človeka sťahuje dolu svojou ťažobou, až sa sám seba pýta, ako sa niečo takéto dá prežiť. Ako sa dá dostať z bahna, ktoré vás každým dňom sťahuje hlbšie a hlbšie? Zrazu som pred sebou videla to mladé dievčatko, ktoré sa brodí v nehostinných podmienkach koncentračného tábora. Prišlo mi to absurdné,“ spomína si autorka na svoj prvý dôverný rozhovor s Helenou.

 

 

„Helena ma niečím fascinovala. Nebála sa ísť do detailov. Vyžarovala z nej ohromná sila a jej hlas doslova hrmel,“ vynárajú sa Petrine spomienky. Pri najťažších spomienkach si Helena neraz vybrala z nohavíc vreckovku, aby si utrela oči a po chvíli pokračovala ďalej. „Bolo na nej niečo veľmi zaujímavé. Vedela som, že ju nemôžem nechať len tak odísť. Akoby som ju chcela spoznať viac,“ spomína ďalej autorka. A tak sa z nich rokmi stali dôverné priateľky, ktoré si boli čoraz bližšie.

Petra si ich vzťah neidealizuje. S úsmevom vraví, že sa neraz dokázali aj poškriepiť. „Helena bola občas nesmierne tvrdohlavá a všetko chcela robiť sama. V tom sme si myslím boli podobné. Až rokmi, ako starla a chradla, pochopila, že je dôležité vedieť nielen dávať, ale aj prijímať pomoc od druhých,“ konštatuje mladá autorka.

 


Foto - Viktória Suchánová
 

 

O mame chcel písať syn

Petra Nagyová kedysi síce premýšľala, že by Helenine spomienky mala zdokumentovať, ale nikdy jej nenapadlo, že by knihu o Helene mala písať práve ona. Dlhé roky síce pracovala ako novinárka, ale napísať článok je niečo úplne iné ako sa venovať knihe. „Určite by stáli za prečítanie aj mnohé naše spomienky zo spoločných rozhovorov, tie som si však nikdy nezapisovala. Ostali mi iba v srdci. Až v posledných mesiacoch, keď Helena pomaly odchádzala z našich životov, som si občas nahrávala svoje postrehy a zapisovala ich,“ vysvetľuje.

S myšlienkou napísať knihu prišiel Helenin syn Peter, ktorý s bratom Pavlom pred mnohými rokmi emigrovali do Kanady aj so svojimi rodinami. „Mnohým prišlo nepochopiteľné, ako mohli nechať osudom ťažko skúšanú matku samú, no Helena to schvaľovala a vedela, prečo. Navyše za nimi často cestovala aj na pol roka,“ hovorí Petra, ktorá oboch synov neskôr lepšie spoznala a stali sa blízkymi priateľmi.    

Synovia mali s mamou krásny a príkladný vzťah. Často si volávali cez skype a telefón a neraz ju dokonca prehovárali, aby s nimi v Kanade ostala. Helena však bola doma v Holíči, kde mala veľa známych a svoje kamarátky, s ktorými sa stretávali až do neskorého veku.

 


Foto - Viktória Suchánová

 

Odplakaná kniha - Margaréta biela

Nápad napísať knihu vznikol rok po Heleninej smrti. Peter presviedčal Petru, aby sa do nej pustila, no ona spočiatku váhala. „Veci, ktoré na prvý pohľad vyzerajú jednoduché, nemusia vždy také aj byť,“ objasňuje autorka knihy. Po pár mesiacoch však súhlasila.

Jej jedinou podmienkou bolo, aby Helena nestavali na piedestál. „Chcela som, aby ju čitatelia poznali ako ženu, ktorá si v živote mnohým prešla, no napriek všetkým spomienkam a sklamaniam, ktoré prežila, nestratila svoju tvár,“ hovorí presvedčene Petra.

Uchopiť správne Helenine svedectvo a dať knihe ešte niečo viac, bolo azda najťažšie. Petra vedela, že spomienky preživšej sú dôležité, ale chcela ich čitateľom dávkovať postupne a už vôbec nemala v úmysle ich citovo vydierať. Navyše chcela, aby bol text ľahko čitateľný a uchopiteľný aj pre mladých ľudí. 

 

 

Syn Peter už dlhú dobu v sebe niesol potrebu toho povedať viac. To všetko, čo ho dlhé roky ťažilo. Napadlo mu, že by s bratom Pavlom mohli viesť spoločné dialógy. A tak sa Petra jedného dňa ocitla na ich pozvanie v Kanade. „Precestovala som už veľa krajín a priznám sa, že Kanada nikdy nebola moja destinácia. Helena však istým spôsobom zasiahla aj tu,“ smeje sa autorka. A tak sa všetci traja na dva týždne zavreli a intenzívne pracovali a spomínali.

„Od rána do večera sme mali dlhé spoločné hodiny plné rozhovorov. Boli to pre nás veľmi silné okamihy plné zabudnutých spomienok, hlasného smiechu, ale aj ťažkých dojemných sĺz. To všetko nás zbližovalo a musím povedať, že istým spôsobom je to odplakaná kniha,“ reflektuje proces tvorby knihy autorka.

 

 

Margaréta biela - kniha

Helena Weinwurmová toho zažila naozaj veľa. Kniha sa neviaže iba na spomienky z koncentračného tábora Auschwitz Birkenau. Silné sú aj reflexie na obdobie života po vojne, v ktorom si niesla všetky útrapy v sebe. Napriek tomu, že ide o ťažšie čítanie, text skutočne citovo nevydiera.

Helena posledné roky prežila v tatranskom sanatóriu, kde ju navštevovali mnohí blízki. Po tom, čo prežila, si povedala, že chce konať iba dobro. Kde mohla, tam chcela byť prínosná. Svoj život držala pevne v rukách, bola nezlomná. Rokmi pochopila, že prežila, aby svoj príbeh mohla rozprávať druhým. Vždy mladým opakovala: Už to nedovoľte nikdy viac. Neraz sa jej pritom leskli slzy. Veď v koncentráku prišla o svojich rodičov i všetkých bratov. Už ich nikdy nestretla. 

„Dávala nám naozajstné lekcie o živote a smrti. Videla som, ako sa mi mení pred očami a slabne. Čoraz viac bola odkázaná na pomoc druhých. Pre mňa to boli momenty zastavenia a premýšľania v tichu, za čím sa to vlastne tak často v našich životoch ženieme. Prečo máme potrebu medzi sebou neustále bojovať,“ spomína na Helenine posledné mesiace života Petra.

Helena čoraz častejšie oddychovala vo svojej izbičke. „Neraz, keď som sa ocitla vo dverách, sa ma pýtala, čo tam robím. Nerozumela, prečo by mladého človeka mohol zaujímať život starej ženy. Pamätám si, ako som ju jeden večer prosila, aby na mňa ešte počkala. Ona mi však povedala: To ti nemôžem sľúbiť. To boli pre mňa silné momenty,“ konštatuje Petra. 

Bolo to v jedno jarné ráno. „Bola som na ceste do práce, no z nejakého dôvodu som sa musela otočiť a utekala som za ňou do penziónu,“ spomína si. Sestrička povedala, že Helena si už neželá nikoho vidieť. Čakala už len jedine na svojho syna Petra, ktorý bol práve na ceste z letiska za mamou. „Keď ma uvidela vo dverách, mala prekvapený pohľad. Myslím, že sme to už cítili obe. Ešte chvíľu som s ňou počkala v izbe, kým prišiel Peter a to bolo naposledy, čo sme sa videli,“ opisuje chvíle pred odchodom Heleny, ktorá zomrela 22. apríla 2015 v židovskom penzióne v Bratislave.

 


Foto - archív PN

 

Margaréta biela - dotyk s knihou a spomienkami

„Dávala som si v knihe veľký pozor, aby nikoho nesúdila. Chcela som, aby si v nej každý našiel vlastné odpovede na svoje otázky,“ hovorí s odstupom času autorka. Často jej píšu čitatelia a sú vďační, že Helenu mohli spoznať. Niektorí si knihu prečítali na jeden raz, iní si ju dávkujú postupne. Pri jej písaní však myslela predovšetkým na mladých ľudí, ktorí nezažili fašizmus alebo socializmus. Písanie knihy brala ako isté splatenie dlhu žene, ktorá ju veľa v živote naučila.

„Ten, kto sa narodí do slobody, si často skutočne nedokáže predstaviť, akú trpkú príchuť môže mať nesloboda a chápadlá akéhokoľvek režimu. O to viac ma teší, keď sa ozývajú aj samotné učiteľky, že knihu chcú dať čítať svojim žiakom alebo študentom. Jedna z nich dokonca knihu objednala svojej žiačke ako darček, pretože sa o tému holokaustu veľmi zaujíma,“ uzatvára Petra.