Irena Blühová sa narodila 2. marca 1904 do početnej rodiny obchodníka Mórica Blüha v Považskej Bystrici. Ten s manželkou Žofiou vychovával päť dcér a jedného syna. Irena však spomedzi svojich sestier vytŕčala, nebola totiž typické dievča.

Túžila po vzdelaní, verejnej aktivite, ale lákal ju aj šport. „Irena Blühová mierila k  vzrušujúcejšej zábave: liezť na vysoké bralá a fotografovať ľudí,“ hovorí pre Ženy v meste režisérka Lenka Moravčíková Chovanec, ktorá o pestrom živote prvej slovenskej fotografky natočila dokumentárny film z cyklu Prvá.   

Irena Blühová: Túry a prvý fotoaparát

Ako gymnazistke Irene učarovali hory a lezenie a táto záľuba sa jej vlastne stala osudnou. Keď spolu s jej neskorším manželom, maliarom Imrom Weinerom-Kráľom chodila na túry, jeden z jeho kamarátov jej predal svoj starý fotoaparát. Písal sa rok 1924 a svet fotografie ju úplne opantal. Začala fotiť najmä kopce a prírodu, no čoskoro jej pohľad zaujalo niečo celkom iné – chudobný ľud, ktorý žil v dedinkách a na lazoch pod horami.

Mladá a staršia Irena Blühová. Foto - štylizované interpretácie z filmu Prvá, Ové Pictures

Nevnímala romantické pohľady na krásnych ľudí vo farebných krojoch. Videla skôr mrzákov, chudákov či postihnutých, utrápených svojimi povinnosťami. „Prirodzenou zvedavosťou o život Irena spoznala realitu v zapadnutých dedinkách Považia i Kysúc: život postihnutých tulákov a prácou zodretých bezzemkov, žiaden prístup k škole, práci, hlad a epidémie,“ pokračuje režisérka. 

Po maturite sa Irena zamestnala ako pisárka u advokáta, neskôr ako úradníčka v banke, ale túžila stať sa fotografujúcou publicistkou. Keď v roku 1931 prišla ponuka na štúdium umeleckej školy Bauhaus v nemeckom Dessau, neváhala. Keď školu v roku 1933 nacisti zatvorili, do Bratislavy sa vrátila celkom iná Irena, ktorá v Bauhause umelecky vyrástla. 

Irena Blühová: Prvá výstava až v roku 1974

Zúročila obchodnícke gény po otcovi a otvorila si kníhkupectvo Blüh, ktoré priťahovalo niekoľkých intelektuálov. To mladú fotografku nabudilo tak, že založila intelektuálne zoskupenie. Dostalo meno Sociofoto. Už v roku 1933 mali títo nadšenci prvú výstavu svojich sociálnych fotografií, avšak konkrétne diela neboli podpísané menami – išlo o kolektívne dielo.  Na prvú samostatnú výstavu si Irena Blühová počkala niekoľko desaťročí, podarilo sa jej to až v roku 1974.  

Zdroj - prvezeny.sk

 

Vojnové roky boli pre Irenu náročné. Keď Rakúsko nacisti pripojili k Nemecku, ukázala svoju odvahu a do Viedne pašovala komunistickú literatúru a tiež pomáhala emigrantom prekročiť štátnu hranicu na územie Československa. Sama totiž bola presvedčenou komunistkou, veď ako 17-ročná bola v roku 1921 jednou zo zakladajúcich členiek Komunistickej strany.

Za svoje „partizánske“ kúsky boli na ňu vydané tri zatykače a fotografka opäť našla útočisko v horách. Skrývala sa po horských chatách a kolibách na úpätiach Malej Fatry. Neskôr sa jej podarilo dostať falošné doklady, tak sa ako Elena Fischerová zamestnala vo výrobni pohonných hmôt. 

Ani zďaleka to však nebola jediná facka, ktorú Irena dostala od života. V nacistických táboroch v Osvienčime a Terezíne jej zahynul otec aj štyria súrodenci s rodinami a domov sa nevrátili ani mnohí jej priatelia. Jej životná láska Imro Weiner-Kráľ odišiel do zahraničia, kde aj na dlhý čas ostal. 

Irena Blühová: Osudový Imro Weiner-Kráľ

Vzťah s bohémskym maliarom bol kapitolou samou o sebe. S Imrom sa Irena poznala od detstva. Ich rodičia bývali len kúsok od seba. Postupom času sa z rodákov a dobrých priateľov stali milenci a životní partneri. Imra a Irenu spájala okrem lásky k horám aj láska k politike a k umeniu. Z Blühovej sa vďaka nemu v roku 1933 stala priekopníčka – nafotila prvý mužský akt a modelom jej bol manžel. Ale ich šťastie netrvalo dlho. 

Prvý mužský akt.  Foto - deskgram

Weinera-Kráľa totiž lákalo Francúzsko a odišiel tam, aby študoval miestnych majstrov. Po zatvorení hraníc nemohol naspäť, ale oveľa väčšou ranou pre jeho manželku bol fakt, že sa tam zamiloval a založil si novú rodinu – mal dcéru Elise. Irena v tom čase čakala dcéru Zuzanu.  „Imro Weiner - Kráľ postavil Irenu do rolí, ktorým sa mohla, ale z lásky nevedela brániť. Bola mu sestrou, parťáčkou, manželkou, matkou, hotelom i bankou. Ale život nie je fér, to Irena vedela. Žila dlho a až do smrti bol jej život pestrý a naplnený. Bolesť jednoducho patrila k tomu dobrodružstvu,“ opisuje Lenka Moravčíková Chovanec. 

Keď sa skončila vojna, Irena bola zdecimovaná – prišla o rodinu, muža a aj svoj vzácny archív negatívov. Nezlomilo ju to však a v roku 1945 sa stala riaditeľkou vydavateľstva Pravda. Podaril sa jej malý zázrak a v čase, keď aj novinový papier bol len na prídel, vďaka svojim kontaktom rozbehla rotačky. Začal vychádzať denník Pravda. 

To však nebola jediná jej budovateľská zásluha. Diaľkovo vyštudovala pedagogiku a po tom, ako sa zamestnala v Štátnom pedagogickom ústave, vybudovala Slovenskú pedagogickú knižnicu. Sama neskôr prednášala na žurnalistike a knihovede na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. 

Venovala sa aj literárnej tvorbe pre mládež, spolupracovala s Kristou Bendovou aj Elenou Čepčekovou. No rozhľadená fotografka s medzinárodnými kontaktmi nesedela ani svojim vlastným. Súdruhom z komunistickej strany sa nepáčilo, že jej dcéra emigrovala do Londýna. Vydierali ju, Štátna bezpečnosť ju mala stále v hľadáčiku. 

Ani ako dôchodkyňa neprestala fotiť a bola aktívna až do svojej smrti. Zomrela 1. decembra 1991 v Bratislave. Mala 87 rokov.

 

Irena Blühová predbehla svoju dobu

„Keď sa teraz dívam späť, ani sa mi nechce veriť, čo všetko mám za sebou. Môj život bol ako harmonika: široký, rozohratý pestrými akordmi. Netreba nič písať, stačí rozložiť fotografie,“ spomínala sama na svoj životný príbeh. A čo na Irene prekvapilo režisérku Moravčíkovú-Chovanec, ktorá skúmala jej život?  „Jej svedectvo o tom, že väčšina novorodencov v oblastiach Považia a Kysúc umieralo prirodzenou a aj neprirodzenou smrťou, to mnou zatriaslo,“ povedala.  

A ako podľa nej vnímali fotografku Blühovú vtedajší súčasníci? „Na vidieku sa na záľubu v literatúre, písaní, umení či fotografovaní pozeralo s podozrením, pretože zvlášť dievčatá a ženy rozptyľovali od povinností na hospodárskom dvore. Viem si však predstaviť, že na Irenu, ktorá mala kolená odraté od skál a v blate sa brodila na samoty fotiť zabudnutú chudobu, by ľudia pozerali dnes s rovnakým údivom ako pred sto rokmi,“ dodáva Moravčíková Chovanec. 

 

(Obsah vznikol v spolupráci so vzdelávacím projektom PRVÁ a platfornou www.prvezeny.sk)