|
Nikdy som sa netešila na prázdniny tak ako teraz, keď mám doma dve školopovinné deti. Vždy v júni mám chuť v pracovnom diári zaškrtávať dni, ktoré ešte zostávajú do posledného zvonenia. A keď decká napíšu v škole už aj poslednú koncoročnú písomku, mám čo robiť, aby som neroztvorila okno a od radosti nezakričala na celé sídlisko.
Milujem tieto dni, keď už netreba vymýšľať a chystať žiadne zložité desiate. Stačí umyť za hrsť jahôd či čerešní, šupnúť ich do desiatového boxu a všetci sú spokojní. Nikto nefrfle, že „zase totóooo“ a „vieš, že toto neľúbim“... ani nedáva „skvelé“ návody typu „spolužiak mal včera na desiatu pizzu“.
Už sa netreba hádať kvôli tielku a holým krížom či silonkám pod rifľami s roztrhanými kolenami (aby ste rozumeli, tielko a silonky sú od istého veku najtrápnejšie veci na svete, a to aj v prípade, že vonku mrzne – je to čosi ako pusa od mamy pred všetkými kamarátmi). Dokonca si možno pospať o pätnásť minút dlhšie, lebo ranné vstávanie a chystanie do školy je oveľa kratšie ako v januári.
Treba absolvovať už len gumovanie kníh, čistenie a maľovanie lavíc. Tiež koncoročný výlet, hry v prírode (áno, niekdajšie branné cvičenie) a zopár vystúpení z tanečného a hereckého krúžku. A potom... nekonečná sloboda!
Už sa neviem dočkať dní, keď rovno z práce pobežím s deckami k jazeru. Alebo sa večer o ôsmej vyberieme na bicykloch na zmrzlinu. Dúfam, že bude horúco, ale zároveň aj občas spŕchne, aby sme mohli zájsť na dubáky. Teším sa na rehoty v stane aj na pečené ryby pri mori. Na raňajky a večere pod holým nebom. Na partičku kariet a dokonca aj na modriny, ktoré mi dcéry uštedria pri rodinnom futbale na záhrade.
Teším sa na všetky tie pohodové prázdninové dni, keď má človek šancu vrátiť sa zase do detstva a tešiť sa z pocitu, že život je len zábava.
Prečítajte si aj Školské uniformy – aj pre učiteľky, prosím!
