Keď sa ženy podceňujú

 

My ženy sme od prírody nedôverčivé osoby. Nie tak voči iným, ako práve voči sebe. Dvoma slovami: podceňujeme sa. Máme pocit, že to, čo robíme, nie je výnimočné, že to nie je dosť. Že ktokoľvek by sa pustil do našej práce, urobil by to lepšie, kvalitnejšie, za menej času, s menším úsilím, nižšími nákladmi a podobne.

Neveríme samy sebe, a to aj napriek tomu, že k perfektným výkonom dokážeme namotivovať aj toho najzarytejšieho odporcu snahy. Kamarátku bez problémov presvedčíme o tom, že na to má, len si musí veriť. Ale keby sa nám v tej chvíli niekto pozrel do hlavy, videl by, že my samy by sme potrebovali uveriť v dôležitosť toho, čo robíme. Či už je to naša práca, škola, rodina alebo hoci aj obyčajné každodenné činnosti.

Spoznala som mnoho žien, ktoré na tom, čo robili, nevideli nič výnimočné. Lebo išlo o ne. O to, čo vo svojom živote považovali za obyčajné. A pritom jeden pohľad zvonku by ich presvedčil o opaku. Dnes sa veľa žien venuje kreatívnym činnostiam. Vyrábajú, tvoria, celé hodiny sedia nad drobnými detailmi, ponorené do svojho súkromného sveta. A keď skončia, sú so sebou spokojné. Na chvíľu. Potom si však povedia, že niekto to robí lepšie. A zas prichádza na rad staré známe podceňovanie.

Ja sama nie som výnimkou. Hoci si svoj text prečítam aj tisíckrát a upravujem ho stále dookola, rozmýšľam nad tým, či je to dosť. Či je to presne také, ako to má byť. Či je to dokonalé. Ale viete čo? Pomaly zisťujem, že dokonalé veci neexistujú. Je to len naša predstava, ktorú máme v hlave, a ku ktorej sa snažíme priblížiť. Predstava, ako by to malo vyzerať a fungovať. Ale veci sa nedejú tak, ako by sme chceli. A to, že sme s niečím spokojné, nie je znížením našich nárokov a porážkou. Je to len pochopenie, že nedokonalosť má svoju hodnotu. A preto tento text zbavím gramatických chýb a odošlem. Prestanem rozmýšľať nad tým, že nejaký neznámy NIEKTO by to spravil lepšie. Dnes som robila niečo, čo nie je obyčajné, a som s tým spokojná.

 

Prečítajte si aj Môj kúsok Vianoc

 

Ženy v meste