„Mal by som sa mu poďakovať, lebo vďaka nemu som tam, kde som,“ povedal môj manžel, keď sme čakali v rade na oslavu okrúhleho výročia istej redakcie, v ktorej od jej vzniku niekoľko rokov pracoval. Otočila som sa a dva metre za nami som zbadala staršieho pána, ktorý pred niekoľkými rokmi v našom živote spôsobil zmeny.

Zmien bolo vtedy viac. Bolo to tesne po našej svadbe a to znamená, že som si vtedy na Bratislavu začala zvykať, učila sa po slovensky, hľadala miesto pre seba. Nebolo to pre mňa jednoduché vysťahovať sa z Poľska – mojej rodnej krajiny, ísť do nového, neznámeho.

Čiže, aby bolo jasné, vtedajší stav bol takýto: ja som si ešte svoje miesto nenašla a manžel práve o svoje prišiel. Stalo sa tak, lebo spomínaný starší pán, ktorý bol vtedy jeho šéfom, sa ho bez výčitiek zbavil. A boli sme obaja bez práce.

O niekoľko rokov neskôr, keď manžel navštívil svoje bývalé pracovisko, bol rád, že tam už nepracuje. Medzitým rozbehol vlastnú firmu  darilo sa mu. Ktovie, aké by to bolo, keby ten kopanec nedostal?

Pred nedávnom som v televízii videla zábery horiaceho domu, z ktorého sa istý človek bál vyskočiť, aj keď ho dolu čakali záchranári. Pomohol mu niekto, kto stál vedľa – jednoducho ho sotil a tým mu zachránil život.

V septembri sa vstupom nového majiteľa niektorí redaktori denníka SME ocitli ako v tom v horiacom dome a preto sa rozhodli skočiť. Týkalo sa to aj mňa, lebo som s denníkom spolupracovala približne 18 rokov a písala hlavne o Poľsku. Založiť nové mediálne projekty chce veľkú odvahu. Možno sa takýto scenár musel odohrať, aby sme mohli začať realizovať svoje sny?

Všetkým čitateľom a tvorcom nových webov (aj sebe): Ženy v meste, aj Denníku N, ktorí sme museli vyskočiť zo svojho pohodlia, ktorí sme dostali kopance želám, aby sme sa vďaka nim posunuli vyššie. Aby sme tým, čo nám tie nečakané a nechcene kopance naložili, mohli o nejaký čas povedať ďakujem.