Duša je tá najkrehkejšia vec, ktorú máme. Mali by sme si ju preto chrániť, strážiť a opatrovať. Nedovoliť hocikomu, aby nám ju pošpinil. Ani aby ju zranil, zradil, potrhal. Duša sa hojí ťažko a dlho. Kým rozbité koleno, či hlava, dokonca aj choré srdce vieme vyliečiť alebo v prípade srdca aj vymeniť, duša sa transplantovať nedá. Dá sa dať do poriadku, no zaberie to veľa času a nie vždy sa to podarí.
 
Nie je to tak dávno, čo sa začalo veľa písať o chorobách duše. Vraj počet duševných ochorení rapídne stúpa. Množstvo významných osobností začalo verejne a otvorene hovoriť o svojich problémoch. Dokonca aj princ Wiliam priznal, že prešiel terapiou a začal robiť duševným chorobám a ich liečeniu osvetu. Veľmi záslužná vec. Tento týždeň sa do zoznamu duševných chorôb dostalo vyhorenie, ktoré postihuje veľkú časť pracujúcej populácie. Stalo sa konečne diagnózou, ktorú nie je možné len tak prehliadnuť. Syndróm vyhorenia je veľmi serióznym problémom a určite nie je dobré ho ignorovať, lebo jeho následky môžu byť vážne. Často sa stáva, že prerastie do hlbokej a dlhodobej depresie. 
 
 
 
Duševné poruchy postihujú rovnako ženy aj mužov, no z nejakého dôvodu sa muži z nich dostávajú ťažšie. Napriek tomu, že podľa neurovedcov mozog ženy a muža sa odlišuje iba minimálne, ženy majú sklony k iným duševným poruchám a muži k iným. Muži páchajú samovraždy až dvakrát viac ako ženy. Ženy často spáchajú “iba” demonštratívnu samovraždu, no muži sa naozaj zabijú. Celkovo sa dá podľa štatistík usúdiť, že muži sú na tom horšie, lebo je ťažšie im pomôcť. Je náročnejšie u nich duševnú chorobu včas zistiť a diagnostikovať. Prečo to tak je? Dôvod je pomerne prostý. Muži nemajú takú potrebu zdieľať a hovoriť o pocitoch. Tým pádom svoje pocity mnohokrát potlačia a to prerastie do duševného ochorenia. K odborníkovi prídu alebo ich k nemu dovedú ich blízki, keď už je naozaj zle. Mnohokrát podľa odborníkov muži kompenzujú syndróm vyhorenia, depresiu, či úzkosť alkoholom, ktorý im dočasne umožní cítiť sa lepšie. No z dlhodobého hľadiska ich pitie zabíja. Je to pomalá samovražda.
 
Stále iba veľmi málo z nás vyhľadá odbornú pomoc. Nestáva sa často, že ľudia navštívia psychológa, či psychiatra. Mnohí dokonca ani nevedia, že napríklad terapia je čiastočne hradená poisťovňami a zájsť na ňu si nevyžaduje platenie veľkých finančných čiastok, ako to poznáme z amerických filmov. 
 
Mám skúsenosť s terapiou, mám skúsenosť aj s duševným ochorením. Viem, aké to je cítiť sa zle. Píšem o tom, pretože to považujem za dôležité. Robiť osvetu by mali všetci ľudia, ktorí si tým prešli. Najmä tí známi. Preto je skvelé, že o tom hovorí princ Wiliam aj mnohé svetové celebrity. Majú veľa sledovateľov na sociálnych sieťach, veľa sa o nich píše. Ak povedia nahlas, že bojovali s úzkosťou, vyhorením, depresiou, či bulímiou stanú sa pre mnohých ľudí vzorom v tom, že keď to zvládli oni, skúsim to zvládnuť aj ja.
 
 
 
Skupinová terapia, na ktorú som chodila viac ako dva roky bola mojím najintenzívnejším, najzaujímavejším zážitkom a skúsenosťou vedúcou k sebapoznaniu. Odporúčam každému, koho duša zažíva otrasy, aby niečo také vyskúšal. Nie je to nič, čoho by sme sa mali obávať, ani nič čo by sme mali považovať za zbytočné. Mnohí ľudia hovoria, že oni terapiu nepotrebujú, že im nepomôže, no pritom ju nikdy neskúsili. Netreba sa hanbiť za návštevu psychológa. Netreba sa báť terapie, ani toho, že musíme začať nahlas hovoriť o tom, čo cítime. Treba sa báť mlčania a temnoty, ktorá k vám prichádza a ste s ňou sami. 
 
V terapii nikdy nie ste sami, je tam spolu s vami pomocná ruka, ktorá vás nenechá utopiť sa, druhý pár očí, ktorý sa pozrie na vaše problémy z iného uhla, pár uší, ktorý vás vypočuje a druhá duša, ktorá má schopnosť tú vašu pochopiť. A to nie je málo. To je najviac.