Aký príbeh je za vaším netradičným povolaním?

„Odjakživa som rada spievala a recitovala. Vyštudovala som muzikálové herectvo na topoľčianskom konzervatóriu. Niekoľkými piesňami som ulahodila i staršej, chorej susedke, keď som k nej ako tínedžerka zaskočila na kávu či pomôcť jej s nákupmi. Vždy sa ma pýtala – Kristínka, keď raz zomriem, pravda mi zaspievaš Slovenskú rodnú dedinu nad jamou? Ubezpečovala som ju, že to má ešte čas. Ale sľúbila som, že jej prídem zaspievať. Času veľa neuplynulo, susedka sa na druhý svet pobrala o dva roky neskôr, keď mala 82 rokov. A sľub mi veru pripomenula. Nechala v pohrebných šatách lístok s odkazom, že som jej sľúbila zaspievať. Kontaktovala ma jej rodina, či by som to mohla urobiť. Prekvapili ma pozitívne ohlasy, a tak mi napadlo, že to je cesta, ktorou by som sa mohla uberať. A tak sa začala moja nezvyčajná cesta po pohreboch."

 

Všetci predpokladali, že po skončení konzervatória, budete herečka. Prečo sa to zmenilo?

"Samotné herectvo ma veľmi nelákalo. Je to drina. Uvedomila som si, že život s večernými predstaveniami v divadle asi pre mňa veľmi nie je. Milujem divadlo a v mojom rodnom meste máme skvelé Divadlo Andreja Bagara, kde rada zájdem na dobrú komédiu."

 

Stalo sa, že ste niekedy rečnili na pohrebe blízkeho?

"Blízkeho ani nie, skôr známeho. Neviem, či by som to dokázala."

 


Foto - archív K.I.K.

 

Ako vnímate smrť, keď sa s ňou stretávate denno-denne?

"Smrť je súčasťou každodenného života. Myslím si, že je lepšie, keď odíde človek, ktorý prežil jeseň svojho života. Je to taký nepísaný zákon života a smrti. Vystihujú to slová, ktoré na pohreboch zvyknem hovoriť: V každom dni, v každej hodine, v každej minúte sa niekto rodí a niekto iný z nás odchádza a navždy sa lúči. Tak, ako sa v živote strieda rozkvitnuté voňavé leto s chladnou zimou, slnečný deň s temnou nocou, tak sa strieda radosť so smútkom a úsmevy so žiaľom. Tak, ako sa do hniezda večer vracia vták, tak sa do lona rodnej zeme vracia človek."    

 

Nezdá sa vám, že je smrť v našich končinách démonizovaná? Nehovoríme o nej, deti neberieme na pohreby. Sme naučení, že smrťou sa všetko končí.

"Démonizovaná ani nie, no stále je záhadná a nepreskúmaná. Práveže som si všimla, že čoraz častejšie sa na pohreboch zúčastňujú malé deti. Asi 5-ročné dievčatko za mnou nedávno prišlo a povedalo mi – teta, deduško bol už unavený a nevládal chodiť a behať za mnou, tak dostal krídla anjela, aby ma mohol strážiť a lietať za mnou v mojich snoch. To jej povedala mamička. Život sa smrťou blízkeho človeka nemusí skončiť, najmä, keď ho s láskou nosíte vo svojom srdci."

 

 

 

Ako vnímate rozdiely medzi cirkevným a svetským obratom? Ktorý z nich máte radšej, ktorý vám je bližší.

"Občiansky pohreb si uctí zosnulého, spomína sa životopis, rodinné zázemie, všetko, čím zosnulý žil. Cirkevný obrad má východisko v ohlasovaní Božieho slova a vo vieru vo večný život. Mám rada kombinovaný pohreb, kde si každý smútiaci nájde to svoje."

 

Prečo je podľa vás dôležité, aby mal človek na pohrebe osobný prejav?

"Posledná rozlúčka je podľa mňa to posledné, čo človeku môžeme odovzdať. Niekde som čítala, že je to vyjadrenie myšlienok hudbou, poéziou, slovom, ale aj pohľadom, výrazom tváre. A to všetko robím v mene rodiny pre zosnulého. Snažím sa, aby rozlúčka dôstojnou formou vypovedala čo najviac o zosnulom a zároveň bola poďakovaním za hodnoty, ktoré zosnulý vytvoril a odovzdal ľuďom okolo seba.  Vždy sa snažím, aby všetci  smútoční hostia spomínali, aký ten človek bol, čo ho bavilo, z čoho mal radosť. Aby sa v spomienkach či v úsmevných príhodách vrátili k tomu najkrajšiemu, najmilšiemu či najšťastnejšiemu, čo s ním prežili."

 


Foto - archív K.I.K.

 

Aj počítate na koľkých pohreboch ste rečnili?

"Začala som to počítať až tento rok. V priemere to vychádza 15 pohrebov mesačne."

 

Existuje pohreb, na ktorý viete spomínať s úsmevom?

"Dodnes mám taký v pamäti. Pani vedela, že zomrie, bola chorá, nemala rodinu. Iba kamarátky, s ktorými sa stretávala. Znie to neuveriteľne, ale vopred si pripravila scenár, ako má posledná rozlúčka vyzerať a prebiehať. Po smrti sa prihlásila z videovizitky, kde sa všetkým pekne prihovorila. Pripravila si aj reč, ktorú napísala ona a jej priateľky. Pohreb chcela vo farebnom oblečení. Na záver povedala – Neplačte za mnou, je krásny deň. A nezabudnite trénovať tých vašich psov! (smiech). Bola totiž zanietenou kynologičkou a na štvornohých miláčikov myslela do poslednej chvíle."

 

Spomínali ste, že pred tým, ako idete písať prejav, dáte rodine dotazník, aby ste získali údaje. Čo robíte v situácií, keď rodina neposkytne žiadne informácie.

"Skúsim sa s nimi skontaktovať aj telefonicky. Keď sa mi to nepodarí, smútočnú reč sformulujem čo najvšeobecnejšie. To znamená, že použijem viac básní  a úvah o odchode človeka. Jeho osobu, charakter, nekonkretizujem. Spomeniem však, že odišiel človek, ktorého sme si vážili a mali sme radi."

 

Pohreby sa občas stanú bojovým polom. Najmä, ak sa stretnú na ňom exmanželka a súčasná partnerka či naopak. Do hry  vtedy vstupujú emócie a vyplavujú sa krivdy. Stalo sa vám, že sa niekto správal neprimerane?

"Práve pri takomto pohrebe sa mi stala nepríjemná situácia. Exmanželka a deti z prvého manželstva sa čudovali, čo o zosnulom hovorím, pretože ho jednoducho nevnímali tak, ako súčasná rodina. Všimla som si, že si niektorí začali medzi sebou šuškať. Pozerali sa, či sú na správnom pohrebe. Nevedela som, čo sa deje. Neskôr som pochopila, že obe ženy nebohého vnímali celkom odlišne. Preto sa odvtedy snažím pripraviť reč tak, aby som sa nikoho nedotkla."

 

Prečítajte si

 

 

Súčasťou pohrebov sú aj pesničky, ktoré smútiaca rodina vyberie a tie zaznejú počas obradu. Stretli ste sa s nejakými naozaj originálnymi? Sú niektoré, ktoré sú v móde?

"V súčasnosti sú pohreby až multimediálne. Objavujú sa videoprojekcie, fotografie a, samozrejme, moderná hudba, ktorú zosnulí počúval. Od folklóru až po rockové skladby, ktoré často nie sú baladické, ako by sa dalo predpokladať. V Nitre jednoznačne v súčasnosti letí pieseň Zhorí všetko, čo mám od domácej kapely Desmod, od Adama Ďuricu Neľutujem, ale aj klasika Ave Maria."

 

Často sa s mojou babkou pochytíme, keď poviem – bol to pekný pohreb. Ona to neznáša a hovorí, že pekné môže byť počasie, nie pohreb, ten môže byť dôstojný. Čo si myslíte, môže byť pohreb pekný, či by sme takto nemali hovoriť?

"Veru, často sa mi stane, že si poviem – to bol ale pekný pohreb. Býva to vtedy, keď mi po pohrebe ľudia poďakujú a povedia, že som zosnulého úplne vystihla a spomenula to najkrajšie, čo ho vystihovalo. Mám krásnu vetu, ktorú používam na záver prejavu – Aj keď táto chvíľa vtlačí nám slzu do oka, nech steká  po usmiatom líci, pretože tak by si to bol určite prial."

 

Mnohým sa nepáči, s akým pátosom rečníci hovoria na pohreboch. Ako to vnímate?

"Pátos je podľa mňa na mieste len pri prednášaní smútočných básni. Pri čítaní prejavu a životopisu, by mala byť reč čo najprirodzenejšia a rytmicky stála. Príliš veľké pauzy či nadnesenie uberajú podľa môjho názoru kvalite prejavu, a tak nie každému poslucháčovi ulahodia."

     


Foto - archív K.I.K.

 

Byť v častom kontakte so smútkom pozostalých nie je jednoduché. Neprenášajú sa na váš smutné emócie?

"Toto mi problém nerobí. Som veľmi empatická, vždy si vypočujem všetko, čo mi chcú pozostalí povedať. Snažím sa im maximálne vyjsť v ústrety. Avšak po skončení pohrebu sa moja úloha končí."

 

Váži si človek viac život, keď sa stretáva často so smrťou?

"Áno. Smrť je  práve tým okamihom, ktorý nás núti sa zamyslieť nad vlastnými životmi, nad hodnotami. Sme tu a nevieme, kedy naša cesta vyústi do konca, preto využime každú chvíľu, ktorú môžeme venovať tomu druhému. Žime pre tých ľudí, ktorých máme, pretože nič nie je samozrejmé a každé srdce sa raz zastaví."

 

Napriek všetkému, pôsobíte veľmi energicky, priateľsky a živo. Farebne sa obliekate...

"Mám okolo seba veľa veselých ľudí. Milujem farby, život, humor a smiech. Snažím sa žiť tu a teraz na zemi. Manžel, ktorý ma v mojej práci podporuje, je tiež mimoriadne pozitívny a vtipný mladý muž."

 

Nie je neobvyklé, že takúto prácu robí žena.

"Nie, nie je. Neobvyklé je skôr to, že som začala rečniť na pohreboch veľmi mladá."

 

Zrejme sa stretávate často s tým, že ľudia komentujú váš výzor, to, že ste mladá a pekná. Neprekáža vám to?

Často sa stane, že mi ľudia povedia – Ej, dedo by bol určite rád, keby vedel, že ho taká pekná žena odprevádza na druhý svet. Keď som ako 19-ročná začínala, bola som smutná, keď ľuďom prekážal môj vek. Netrvalo to však dlho a ľudia si zvykli. Začali si pýtať v pohrebných službách "tú mladú s vrkočom". Dokonca boli schopní počkať s pohrebom aj dva dni, keď som nemala voľný termín, len aby som to bola ja, ktorá sa ich milovanou osobou rozlúči.

 


Foto - archív K.I.K.

 

Bavíte sa o svojej práci s dcérkou, hovoríte jej o smrti? Ako podľa vás vysvetliť deťom, že niekto zomrel?

"Zatiaľ nie. Moja dcéra Romanka má necelé tri roky a teraz je pre ňu najdôležitejšie to živé a farebné. Nepovedzte dieťaťu, keď niekto zomrel, že odišiel na ďalekú cestu, lebo pred každou cestou niekoho z rodiny, bude v strese. Smrť je súčasťou životného cyklu a ako v prírode, všetko vzniká a časom zaniká. Aj s ľuďmi je to tak, že v nejakej chvíli odídu. Ale môžeme to odľahčiť a povedať, že sú v nebíčku, na hviezdičkách."

 

V čase Dušičiek chodíme na cintoríny, spomíname na blízkych. Je pre vás tento čas výnimočný?

"Áno, veľmi. Pri zapaľovaní sviečok blízkym, sa mi vždy kotúľa slza po tvári."

 

Nemáte pocit, že sa z Dušičiek stala akási povinná jazdy, alebo skôr preteky, kto bude mať krajšie chryzantémy a vyšší kahanec? Nevytráca sa to podstatné?

"V tomto období cintoríny naozaj začínajú pripomínať farebné vysvietené mestá. Všade samé ikebany, kvety, chryzantémy a dušičkové dekorácie od výmyslu sveta. No práve v tieto dni nastáva ten čas, aby sme sa neučili páliť sviečky a vážiť si mŕtvych. Učme sa vážiť si živých. Kamene na cintorínoch majú sviečky a slzy na háku."

 

Prečítajte si aj Psychoterapeutka Maťová prišla v detstve o mamu, teraz pomáha v Plamienku zvládnuť smrť v rodine