Cestou v aute na jednu akciu, ktorú som spoluorganizovala, som si premietala v hlave, čo všetko sa môže pokaziť. Hľadala som potenciálne krízové situácie, ktoré by mohli nastať, aby som sa na ne pripravila. No, keď som vyslovila nahlas svoje obavy, jedna múdra osoba ma zahriakla: “Prečo si predstavuješ všetky tieto katastrofy? Vytváraš si tým zbytočný stres, stresuješ ľudí okolo seba a hlavne…. aj tak sa na ne nikdy nedokážeš pripraviť! Veď mysli trochu pozitívne, si ešte mladá!”

Vtedy mi to došlo. Prežila som v živote veľa kríz, či zložitých situácií a všetky som prežila. Všetko sa vždy nejako vyriešilo. No moja sústavná potreba veci kontrolovať, byť na všetko pripravená a všetko si v hlave trikrát poistiť, je cestou do pekla, respektíve do hrobu. Akoby som zabudla myslieť pozitívne a pripustiť, že veci môžu byť jednoduché a je veľká pravdepodobnosť, že dopadnú dobre. Minimálne treba mať v sebe vieru a nevytvárať si katastrofické scenáre.

Od tejto cesty v aute dýcham akosi slobodnejšie. Tak, ako sa iní ľudia učia jazyky, začala som trénovať pozitívne myslenie a schopnosť “neriešiť to, čo nevieš ovplyvniť.” Veriť v seba. Veriť v šťastie a aj v to, že keď všetko trikrát neskontroluješ neznamená to, že to dopadne zle. Začala som si všímať, že my ženy máme dosť veľkú tendenciu privolávať krízy. Zrejme sa tým trénujeme, alebo nám to dodáva akýsi “nezdravý” pocit hodnoty, keď krízu zvládneme. Čím viac zvládame byť krízové manažérky svojho života, tým viac kríz si do neho privolávame. Hovoríme si, ako sme to dali! Ale načo? Kto to ocení? Zväčša to robíme najmä my, matky. Automaticky predpokladáme, že naše dieťa sa utopí, spadne, popáli sa, spáli ho slnko, dostane sople a kašle. Predpokladáme, že nám uletí lietadlo, deti pred dovolenkou dostanú kiahne, celá rodina sa priotrávi morskými plodmi. Akonáhle som to spozorovala u seba, začala som to intenzívne vidieť aj u iných žien. Muži z tohto pozorovania vychádzali oveľa lepšie. Boli optimistickejší a menej podliehali hystérii. Akoby v sebe mali vypnutý ten večný strach a kontrolu. Oveľa viac verili, že veci dopadnú dobre. Oveľa viac riešili problémy, až keď nastali. My ženy zo sebou vláčime plné tašky liekov a na dovolenku by sme najradšej zbalili celú domácnosť. Keby niečo!

 

 

Mám kamaráta, ktorý ma vie v takejto “sebastresovej” situácii vždy rýchlo vrátiť do reality. Keď začnem šalieť a začnem fabulovať na tému “čo by sa mohlo pos*ať”, rýchlo ma uzemní jednou vetou. “Ďakujeme čiernej kronike za jej príspevok!” A uvedomujem si, že má pravdu. Mnohé z nás sme chodiace čierne kroniky. Dokážeme vyfabulovať katastrofy takého rozsahu, že stroskotanie Titaniku je pri nás iba drobná nehoda. Cesta s deťmi k babičke je pra nás jazda smrti, veríme, že deti v dopravnom prostriedku môžu dostať smrtiaci vírus, že ak zjedia neumyté ovocie parazity im budú rozožierať tráviaci trakt.

Zakazujeme im pohladkať psa aj napriek tomu, že jeho majiteľ povie, že je to bezpečné. Akonáhle som si začala všímať, čo premotivované mamy kontrolórky hovoria svojim deťom, mala som čo robiť, aby som nevybuchla od smiechu. Scenáristi hororov sa od nich môžu veľa naučiť. No netýka sa to iba mám. Máme pocit, že aj seba musíme držať pod skleneným zvonom a výlet do prírody, či opustenie bezpečnej sterilnej zóny nášho príbytku nám môže spôsobiť smrteľný úraz. Áno, stáva sa to, každý z nás môže každý deň potenciálne umrieť, no tá šanca je pomerne malá.

Vždy, keď sa mi spustí moja negativistická, katastrofy predvídajúca nálada v duchu si poviem. OK, ďakujem ti čierna kronika za tvoj príspevok a teraz späť do reality. A naozaj mi to pomáha.