Na internetoch som si prečítala jednu indiánsku múdrosť. Vraj bola indiánska, no po jej pôvode som nepátrala. Každopádne ma veľmi zaujala. Múdrosť hovorila, že naše deti sú v našom dome iba hosťami. Mali by sme ich privítať, dobre sa o nich postarať, umožniť im, aby sa u nás cítili čo najlepšie a keď príde čas, máme ich nechať odísť.

Táto myšlienka sa mi páči a myslím si, že je veľmi pravdivá. Mnoho rodičov sa nevie zmieriť s tým, že ich deti raz vyletia z hniezda. Nevedomo ich držíme, obmedzujeme, nedávame im dostatok voľnosti, aby z malých vtáčatiek mohli vyrásť dospelé a silné jedince, schopné rozprestrieť krídla a letieť.

No deti sú iba hosťami. Tak, ako k nám prišli, ako sme ich čakali, tešili sa na ne, prichystali a vyzdobili im krásnu izbičku, starali sa, ako sme najlepšie vedeli, tak raz príde ich čas na odchod do vlastného života. Nevieme ich na to úplne pripraviť, nevieme im vydláždiť cestu.

Sama to teraz zažívam. Moje dieťa už nie je dieťaťom, ale takmer dospelým mladým mužom, ktorý svoje prázdniny trávi už iba s kamarátmi. Robí si vlastný program, žije vlastný život. Sama som to nemala vo veku 17 rokov inak. Ešte z hniezda nevyletel, no už trénuje vlastné skúšobné lety. Bez dohľadu rodičov. Nie je to pre mňa ľahké, no učím sa, že našim deťom treba veriť a treba veriť v seba, že sme ich dobre vychovali. Že sme im dali dostatok dobrých príkladov, dostatok rád a že svoj odchod zvládnu. Tak, ako sme to zvládli my. Ak sa od detí emocionálne neodpútame a stále ich budeme považovať za neschopné sa o seba postarať, ak ich budeme podrobovať neustálej kontrole, tak ubližujeme iba im. Nedokážu dospieť v čase, ktorý je na to určený, prešvihnú ten moment a možno veľkú časť života prežijú ako nezrelí ľudia. Alebo sa zrelými nikdy nestanú.

Existuje výborná kniha, ktorá sa volá Závislé vzťahy. Hovorí o tom, že to, aké vzťahy máme s partnermi, veľmi závisí od toho, ako sme sa dokázali odpútať od rodičov. Ak rodičia zaberajú v živote detí neadekvátne miesto, ak si ich pripútajú príliš závislou láskou neposkytujúcou osobný priestor, deti si nebudú môcť nájsť naplnený a dlhodobý partnerský vzťah.

Tak, ako je dôležité deti v určitom veku držať, hojdať v náručí, prejavovať im city, tak je dôležité ich v správnom čase pustiť a prestrihnúť pomyselné laná, ktorými ich k sebe pútame. A to je niekedy veľmi ťažké. Najmä, keď máme to dieťa iba jedno. No naše deti tu nie sú na to, aby nám nahrádzali porozumenie s partnerom, ani na to, aby nám robili kamarátky, či dôverníkov. Nemali by sme ich na to využívať. Sú to hostia v našom dome. A aj oni raz pocítia, že je čas zdvihnúť sa a ísť do svojho vlastného súkromia.

Veľmi by som priala všetkým mamám a otcom čo najviac nadhľadu a schopnosti nekontrolovať, nestíhať, dávať slobodu, poskytovať porozumenie a rozlet svojim dospievajúcim deťom. Verme si, že sme ich vychovali dobre.