Lenivé letné popoludnie. Sedím v prímestskom vlaku, ktorý čaká na svoj odchod. Všade okolo mňa nad mobilmi sklonené hlavy. A ja som sa rozhodla, že nebudem zízať do telefónu, ale pozorovať život. Ozajstný život. Chvíľu sa mi zdá, že nič zaujímavé neuvidím, veď sa tu nič nedeje. Ľudia sa stali nejakí nudní – nie je to, čo kedysi, keď sa vo vlaku rozprávali a dalo sa  všeličo dozvedieť, či už o živote dotyčného, kam cestuje, čo si myslí atď. A teraz? Ticho. Mlčíme. Načo otázky, konverzácie, prosby, keď nám všetko napovie mobil? Ako sa niekam dostať ukážu google mapy v mobile. Selfie si vieme spraviť sami, nepotrebujeme na to druhého človeka. So všetkým si vystačíme, tak na čo otvárať pusu? Aj na pozdrav mi málokto odpovie. Smutné. Sme ako nemí pútnici životom.

Už aj ja siahám po telefón do kabelky, keď upriem zrak na mladú slečnu, čo sedí oproti mne. Pozerá do mobilu – nič originálne. Po chvíli na jej tvári zbadám, že v jej živote sa odohráva niečo dôležité. Každú chvíľu jej cinkne mobil, ktorý hlási novú správu. Telefón drží pevne v ruke, ako keby sa bála, že niečo nestihne, ak by ho odložila bokom. S netrpezlivosťou si číta správu za správou a rýchlo na ne odpovedá. Jej prsty rýchlo reagujú na signály z hlavy. Alebo zo srdca? Veď jej oči sa lesknú, uvedomím si. Dych je zrýchlený. Keď dopíše, oprie hlavu o operadlo sedačky, privrie oči a čaká. Usmieva sa. Áno, už to viem, je to láska v priamom prenose. Cink! Záblesk v očiach. Zhlboka si pri čítaní správy povzdychne. Chvíľu rozmýšľa, čo odpovie a zase ten istý úsmev. Opäť rýchle prsty, majú čo robiť. Je šťastná. Zamilovaná. Okolie vôbec nevníma. Ani mňa nevidí. Vtedy si uvedomím, že sa predo mnou odohráva zaujímavé divadlo a môžem si všetko domyslieť z gest a grimás na jej tvári. Je to predstavenie, ktoré sa odohráva asi len pre mňa. Paráda! A to za malý peniaz a ja sedím v prvej rade!

Prečítajte si

Ale, čo je? Slečna si zjavne prečítala poslednú správu. Telefón odkladá do kabelky a dáva si slnečné okuliare, ktoré zakrývajú takmer polovicu jej tváre. Sú ako opona v divadle. Škoda.

Ale, keď prenesiem zrak na nástupište, môžem si pozrieť iné predstavenie – v objatí zamilovaný pár puberťákov. Ona mu zaplieta ruky okolo krku, on okolo jej drieku, aby ju mohol mať blízko pri sebe. Lúčia sa vášnivým bozkom, ako keby jeden z nich cestoval na druhý koniec sveta. O dvadsať minúť ho vidím, ako vystupuje v pribratislavskej obci. To je láska, čo? Lúčia sa, ako keby ich mali deliť tisíce kilometrov! A rozluka je možno len na jeden deň, ktorý pre zamilovaných znamená večnosť! Keď sa chlapec ocitne vo vlaku, ona ešte stále hľadáva jeho pohľad cez okno. Vyberie z vrecka mobil, rýchlo niečo napíše. Cink! A po chvíli už zbadá úsmev na jeho tvári.

Vlak sa pohne. Koniec tohto dejstva. Bude nejaké ďalšie? Dlho sa nič nedeje. Nuda. Asi koniec. Ale nie! Zrazu ich zbadám! Nastúpili na ďalšej stanici. Sedia meter predo mnou. Ona kašle a on ju napomína, že príliž veľa fajčí. Ona sa naň usmeje a pritúli sa k nemu. On ju objíma silným mužským ramenom. Nie, vlastne len tak si opiera svoju ruku o jej plecia. Jej to nevadí. Je šťastná. Spolu počúvajú cez jedny sluchátka nejakú hudbu. Každú chvíľu sa jej kypré telo vlní, určite v rytme hudby. Jej nohy vo vynosených plátených topánkach, vyblednutej ružovej farbe sa tiež ženú tancovať. Má temperament! Zjavne je v nej nahromadená pozitívna energia. Možno ju jej frajer so zlatou retiazkou okolo krku zobral na nákupy do mesta a teraz sa teší z niečoho, čo drží v igelitke položenej na kolenách. Možno sa boli len tak prejsť hlavným mestom. Teraz už môžem moju fantáziu využiť naplno! Love story ako vyšitá.

To všetko sa deje okolo nás. Stačí len zdvihnúť hlavu od mobilov a pozorovať reálny svet. Svet vášni, lásky, smútku, nádeje, v ktorých hlavné úlohy dostali najpresvedčivejší herci.