|
Po útokoch v Paríži sa ešte dlho bude hovoriť, čo sme podcenili, zanedbali a ako sa to mohlo stať. Niekedy je debata zmysluplná, niekedy vyzerá tak, že tak ako sú všetci odborníci na futbal, tak sa rozumejú aj teroristom, multikulturalizmu, islamu, psychológii. Útoky a útočníci sa preberajú zo všetkých strán, ale o niečom sa hovorí menej.
Že tí, čo zabíjali, boli niečie deti a že na svete žijú desaťtisíce matiek, ktorých synovia a dcéry sú niekde v ďalekých krajinách a bojujú za nejakú chiméru alebo možno sú len vo vedľajšej izbe a s niekým online vedú džihád.
Že sú na svete matky, ktorých deťom vymyla mozgy iná ideológia, možno tá o nadradenosti niektorých rás, o svetovom spiknutí, o plazivej moci korporácií, o vládach, čo nám vidia až do hláv a že sa boja, či kvôli týmto myšlienkam ich synovia alebo dcéry nepôjdu spáchať nejakú nenapraviteľnú šialenosť.
A že sú matky, ktoré sa to všetko dozvedia, až keď ju ich deti naozaj urobia.
Tak ako aj pri všetkej snahe, námahe, modlitbách a prosbách nemôžu matky svoje deti zastaviť, keď sa rozhodnú vydať na cestu drog, alkoholu, či ďalších sebadeštrukčných aktivít, tak im nemôžu zabrániť ani v tom, aby sa dali sfanatizovať a je úplne jedno akou ideológiou. Je to smutné konštatovanie, ale je to fakt.
Naše deti vychovávame ako najlepšie vieme, ale niektoré veci sú mimo nás. Vieme, že o teroristoch sa hovorí, že pochádzali z takých či onakých rodín, ale presne z takých problematických, chudobných, rozvrátených, ponižovaných rodín možno pochádzali aj ich obete. Niektorí ľudia sa s tým vyrovnajú lepšie, iní totálne zle.
To, ale ešte neznamená, že sme ako rodičia bezmocní. Nie sme. Vždy môžeme ísť príkladom, vždy sa môžeme správať slušne a to aj vtedy, keď z toho nemáme výhody, vždy môžeme našim deťom hovoriť, že sú jedinečné a milované a nemusia hľadať potvrdenia vlastnej dôležitosti v nejakých pochybných spolkoch. Ak sa však naše dieťa rozhodne v rozpore s našimi želaniami, nie je to len naša vina. Vychovali sme ho ako slobodnú samostatnú bytosť a tá robí rozhodnutia. Bohužiaľ, niekedy nezlučiteľné s tým, čo je normálne a správne.
Prečítajte si aj Keď je dedko otcom
