Vaša práca alebo štúdiá vás môžu zaviesť do takých miest, kde mestská hromadná doprava (MHD) funguje skvele, ale aj tam, kde o takomto systéme dopravy nikdy nechyrovali. Mám zážitky z oboch typov. V kenských okresných mestách ma dopravovali miestni chalani na motorkách, lebo do kopcov sa autom ísť nedalo. Na indickom vidieku som sedela spolu s lokálnymi ľuďmi v kovovom torze megabusu bez okien – v prednej časti, vyhradenej pre ženy. V rumunskej Bukurešti som sa v rámci svojej európskej dobrovoľníckej služby pred takmer desiatimi rokmi presúvala medzi školami a sociálnymi centrami spojmi, ktoré nemali časový harmonogram. Išli skrátka vtedy, keď stálo dostatok ľudí na zastávke, resp. keď som videla pohromade skupinku domácich, šípila som čas odjazdu. V metre po celej maďarskej Budapešti som zasa stretla azda najviac revízorov na kilometer štvorcový – samozrejme, striehli s pokutami na turistov a turistky. V novomexickom Albuquerque napríklad autobusy premávali cez víkendy iba do 17-tej hodiny. Predpokladalo sa totiž, že všetci predsa vlastnia automobily. V novozélandskom Aucklande si v prostriedku MHD človek vždy nájde voľné sedadlo a v pokoji sa môže začítať do knihy alebo započúvať do podcastov cez svoj chytrý telefón.

Čerstvé zážitky mám práve z tej aucklandskej MHD-čky. Sú aj najviac pozitívne. Autobusy chodia vcelku načas a málokedy sa stane, že by vám (akoby natruc) šofér pred nosom zavrel dvere a ufujazdil, aby potom na neďalekej križovatke stál niekoľko minút na červenú, pričom sa tváril, že vás na prechode pre chodcov nevidí. Tu šofér alebo šoférka čaká, dokonca sa s úsmevom pozdraví, pomôže s kočiarom či s vozíčkom. Ak vojdú zmätení turisti, ale nevedia sa orientovať v mape – nemá problém vystúpiť z vozidla a ukázať im správny smer, prípadne nadiktovať konkrétne čísla spojov. Kedy ste takéto sci-fi zažili v hlavnom meste Slovenska?

 

Prečítajte si

Padajúci kočiar – nočná mora každej mamy

 

Kamarátka si kráti ranné čakania na autobusy po Bratislave tak, že fotografuje špliechania, ktoré spôsobujú v období dažďov autobusy tým, že na zastávke nepribrzdia, ale naopak – (akoby naschvál) vojdú kolesami do najväčšej kaluže a „spríjemnia“ tak cestujúcim ospalý rozjazd dňa... Keď máte na sebe biely kardigán alebo svetlý kabát, vodičovi asi vynadáte (možno v duchu, možno i nahlas) do všetkých možných... Keď mňa dnes s dcérou zastihol lejak po ceste na jeden z aucklandských farmárskych trhov, vodič mi nielenže vyniesol kočiar „na palubu“ a vozidlo naštartoval až vo chvíli, keď sme bezpečne sedeli, ale dokonca ma odviezol o niečo ďalej – nad rámec plánovanej cesty, aby sme s dcérkou nezmokli. Nemal nikoho okrem nás vo vnútri (kto by sa v takom nečase trepal na prechádzku), tak sme prehodili reč – najmä o rôznych, akoby samovražedných počinoch starších chodkýň a chodcov, ktorí si to pravidelne šinú naprieč štyrmi pruhmi zásadne počas plnej premávky a mimo prechodu pre chodcov.

Najviac ma však dostal príbeh jednej Európanky, ktorá na pár týždňov vycestovala na Nový Zéland, a v mojej druhej domovine sa presúvala po vode kompami, po súši autobusmi. Často s klimatizáciou, občasne s wi-fi pripojením zadarmo. V predvečer víkendu som jej nadiktovala spoje, ktorými sa dostane do miesta svojho prechodného pobytu. Bolo už po desiatej večer, ale cesta mala prebehnúť bez komplikácií. Dopadlo to však nad jej očakávania a okolo polnoci som od nej dostala správu, ako pochodila... Keď prvý zo spojov dokončil v konečnej stanici svoju tradičnú trasu, jeho vodič dievčinu nechcel nechať samotnú čakať na zastávke na prípoj. Tak s ňou sedel na lavičke a čakal ďalších dvadsať minút, aby potom vysvetlil šoférovi situáciu, uisťujúc sa – že sa dostane bezpečne na miesto určenia. Mal po svojej osem, možno až 12-hodinovej službe, no napriek tomu sa zachoval ako človek. Dobrý človek.

Kamarátka na záver správy v tú noc dodala, že v tomto meste by chcela ostať žiť dlhšie, pokojne i natrvalo – lebo sa tam cítila dobre, bezpečne. Podľa infraštruktúry a správania sa miestneho obyvateľstva viete pomerne rýchlo odhadnúť – či toto miesto je súce pre život, budovanie komunity či výchovu detí. Aj v slovenských mestách je to. Len treba vidieť, počuť a najmä zažiť viac podobných pozitívnych prípadov.