|
Obdivujem ľudí, ktorí dokážu žiť bez diára. Takých, čo si presne pamätajú, keby majú v práci poradu so šéfom, kedy s dieťaťom termín u doktora, kedy ich čaká očkovanie psa u veterinára, kedy vlastná preventívna prehliadka (ak nechodíte, mali by ste), kedy... Mne to znie divne, ale takéto tvory žijú medzi nami. Aj moja známa používa diár len na to, aby si doňho vypisovala krásne citáty z kníh a kreslila obrázky, keď je v strese. Vraj to pomáha. Netuším, neviem kresliť. A diár mám plný termínov. Obrázky sa doň už nezmestia, aj keby som kresliť vedela.
Červenou do diára píšem veci, ktoré sú životne dôležité. Napríklad termín odovzdávania prihlášok na gymnázium, kam by sa rada posunula staršia dcéra. Viem, detskí psychológovia by možno poznamenali, že 13-ročné dieťa by si tieto veci už mohlo pamätať aj samé. Napokon, tiež má svoj diár – netuším, čo si doňho zaznamenáva, je tajný (asi ako všetko v puberte). Ale nežijeme vo svete „fantasy“ a fakt je, že moje dieťa neraz (asi 5x do týždňa) zabúda aj na to, že treba ráno vstať a ísť do školy. Nebyť môjho budenia, pokojne spí do obeda. Túto službičku mi pravidelne opláca cez víkendy, keď budí ona mňa.
Ale späť k diáru. Ďalšie červené veci sú uzávierky, pracovné schôdzky, rodičovské združenia v škole... Potom sú v diári veci zelené - pripomienky toho, čo treba urobiť mimo práce. Napríklad odniesť už konečne zimné bundy do čistiarne. Alebo letné topánky k obuvníkovi. Zatelefonovať sem, zbehnúť tam, vybaviť toto. No a modré veci, to sú tzv. radostné udalosti typu kino, káva s kamoškami, výstava, sem-tam veselé nákupy, vinobranie...
Čím to je, že modré sa vždy škrtajú ako prvé? Keď mám už od únavy vyplazený jazyk tak, že si po ňom šliapem, zruším kino, zruším kávu, zruším joga víkend, na ktorý som sa tak dlho tešila. Je to ľahké - stačí hodiť do diára pohľad hoc len jedným okom a červeným perom škrtnúť modré veci. Uf! Hneď mám pocit, že telu sa uľavilo a stíham zrazu viac. Len duša je smutná.
A tak sme s kamarátkou zaviedli deň, ktorý voláme „Okašľať všetko!“ (voláme ho teda trochu neslušnejšie, ale zachovajme dekórum). Je to deň, keď sú v diári len samé červené veci. A to minimálne tri dni po sebe. Keď stres, frustrácia a „depka“ sú bližšie ako špička vlastného nosa. Napriek tomu sa stretneme hneď zrána a dáme si spolu kávu v našej obľúbenej kaviarni.
Chichoceme sa ako na strednej, povzbudzujeme, pozorujeme svet. Keď je pekne, sedíme na terase, počúvame starého huslistu vyhrávať pri podchode francúzske šansóny a pozeráme, aké tanečné kreácie zvládajú bezdomovci, ktorí celý rok okupujú v centre mesta tú istú lavičku, takže pokojne si ju môžu uvádzať ako miesto trvalého bydliska... A keď sa takto nabijeme pozitívnou energiou, vyrážame do práce s ľahkosťou odškrtávať v diári všetky tie červené položky.
Nedávno sa mi iná kamarátka posťažovala, že už ani nevie oddychovať. V diári má už pekných pár týždňov (a možno mesiacov) samé červené položky. A rovnako ich má aj v hlave. Hm, asi jej k narodeninám kúpim modré pero. Modré veci sú totiž v diári tie najlepšie. Nenechajte si ich vziať!
(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Vernisáž slov
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
