|
Stredoškoláčka Greta Thunbergová, ktorá prestala chodiť do školy a štrajkovala pred švédskym parlamentom. Zverejnená správa Medzinárodného panelu pre zmenu klímy pri OSN o tom, že máme menej ako 12 rokov na zvrátenie katastrofálnych následkov zmeny klímy. Volebná kampaň Zuzany Čaputovej o životnom prostredí a jej vystúpenie ako prezidentky na klimatickom summite OSN v New Yorku. Študentské štrajky za klímu v štyroch slovenských mestách, kde neboli len žiaci, ale aj dôchodcovia, podnikatelia, matky či politici. A extrémne výkyvy počasia, ktoré pociťujeme všetci. Nie všetci si však uvedomujeme, že to s tým súvisí.
Klimatická zmena, ktorá sa v poslednom období označuje za krízu, je už spoločenskou témou. Má vplyv nielen na prírodu a biodiverzitu, ale aj na našu psychiku. Celoštátny výskum agentúry Median pre Český rozhlas skúmal obavy ľudí o budúcnosť planéty. Viac ako 52 percent obyvateľstva uviedlo, že pociťuje strach a úzkosť z následkov zmeny klímy.
Psychoterapeutka Zdeňka Voštová. Foto - facebook
Klimatická kríza - úzkosť a žiaľ
Aj preto stále častejšie hovoríme o environmentálnom žiali. Donedávna tento fenomén rezonoval len v ekologických a aktivistických kruhoch. Hovorilo sa o ňom minimálne. Potvrdzuje to aj psychoterapeutka Zdeňka Voštová, ktorá sa tomuto druhu úzkosti venuje.
„Zmena prišla v lete 2018. To leto bolo v Česku extrémne suché. Na ľudí to začalo doliehať. Klienti so mnou zdieľali situácie, keď boli na chate a z ničoho nič im prestala tiecť voda z vodovodu a les za ich chalupou vyschol. Zrazu to bolo pre ľudí hmatateľné,“ opisuje niektoré z príkladov psychoterapeutka.
Pridala sa k tomu aj zverejnená správa Medzinárodného panelu pre zmenu klímy. V tom období sa terapeutka Zdeňka Voštová začala environmentálnemu žiaľu a úzkosti venovať po odbornej stránke. Napísala niekoľko článkov na svoj web. Všimla si to redaktorka českého Denníku Referendum, ktorá ju oslovila s ponukou na rozhovor. „Tušila som, že téma tak trochu skryte buble pod povrchom. To, čo sa však spustilo po zverejnení rozhovoru, bola lavína. Začalo ma kontaktovať obrovské množstvo ľudí,“ spomína Vošková.
Záujem vzrastal. Na jej prednášku v skautskom spolku sa úpčas 48 hodín prihlásilo viac ako tisíc ľudí. Zmestila sa len päťdesiatka. „Ozývali sa mi ľudia, ktorí boli aj z iných miest a pozorovali na sebe príznaky environmentálnej úzkosti,“ spomína Voštová.
Environmentálny žiaľ - prejavy
Strach, bezmocnosť, pocit viny, ale aj úzkosť či hnev. Environmentálny žiaľ sprevádzajú najrôznejšie pocity, ktoré doliehajú na ľudí v súvislosti so zmenou klímy. Všímajú si, čo sa deje okolo nás a v prírode. Pocity sa môžu týkať aj toho, čo sa už deje – umierajú živočíšne druhy, vysychajú lesy. „Ľudia pociťujú smútok za to, čo sa deje a tiež strach z budúcnosti, čo všetko zmena klímy prinesie a ako sa to dotkne napríklad našich detí,“ podrobnejšie vysvetľuje terapeutka.
Spája sa s tým aj bezmocnosť dostatočne ovplyvniť situáciu tak, aby sa niečo zmenilo. Či pocity viny, že ku klimatickej kríze prispieva každý z nás, ale aj celá spoločnosť.
"Zároveň aj zlosť. Na ľudstvo, okolie aj najbližších. Akože oni to nevidia, stále lietajú a dovolenku 3-krát ročne? Hnev na vládu, že nedostatočne chráni naše záujmy a neberie to dosť vážne a nemá to prioritu,“ dopĺňa psychologička Voštová.
Rizikovou skupinou sú vyhorení aktivisti a aktivistky, ale najnovšie sú to aj ľudia, ktorí vnímajú prírodu ako dôležitú hodnotu. Podľa skúsenosti terapeutky Zdeňky Voštovej ide zväčša o citlivejších a vnímavejších ľudí.
Environmentálny žiaľ je odborne opísaný ako psychologický fenomén. Mnohí ho považujú za predtraumatickú stresovú poruchu. Voštová vidí paralelu v klimatickej úzkosti aj strachu zo smrti.
„Z mojej skúsenosti, veľmi na úzkosť pomáha mindfulness, alebo sústredenie sa či sprítomnenie sa, nájdenie svojho stredu. Strachy a úzkosti sú veľmi zamerané na budúcnosť, a tá je neistá. Čo mne osobne pomohlo je prijať ten fakt. Nevieme, ako to bude. To, čo máme je tu a teraz. Prítomnosť nám prináša veľa pekných momentov,“ vysvetľuje Voštová, ktorá za rovnako dôležité považuje aj to, aby sme prijali, že sa dnes nemáme dobre. „Nezbavuje nás to však zodpovednosti za spoluvytváranie spoločnosti,“ dopĺňa Voštová.
Environmentálny žiaľ - čo robiť
Pocity úzkosti môžu byť pohlcujúce. Niektorí jedinci majú dokonca výčitky čítať knižku. Vyčítajú si, že namiesto toho nebojujú za klímu. Psychoterapeutka Zdeňka Voštová považuje za kľúčovú starostlivosť o vlastnú psychohygienu. „Je dôležité, aby sme sa starali o seba, tak ako je to v lietadle. Najprv dávame masku sebe a potom dieťaťu. Najprv musím zachrániť seba a potom môžem zachraňovať svet.”
Nemyslí tým egocentrické zameranie sa iba na vlastný život a konzum, ktorý je jednou z príčin klimatickej krízy. „V terapii niekoľko ľudí, ktorí narazili na vlastné hranice, sú na pokraji psychického vyčerpania. V tomto prípade mi príde absolútne v poriadku odpojiť sa od tých tém, prestať čítať správy, čo všetko sa deje a dostať sa späť ku sebe. Robiť veci iba, ak mám na ne silu, kapacitu a možno aj chuť. A niekedy je v poriadku nerobiť nič,“ dopĺňa psychologička.
Mnohým klientom pomáha aj angažovanie sa. Nemusí ísť hneď o aktivizmus. „Pokojne stačí, ak jedinec založí komunitnú záhradu alebo začne robiť osvetu v okolí. Nemusí tam byť hneď potreba založiť nejaké veľké hnutie.“
Ako sa vysporiadať s pocitom viny? „Ako terapeutka nerada rozdávam rady. Spravidla však pomáha, keď si sama pre seba ako jedinec nájdem mieru, ktorá je pre mňa dostatočne sebastarostlivá a zároveň je to v mojich očiach zodpovedné konanie k okolitému svetu, a jeho budúcemu smerovaniu,“ hovorí.
Nájsť tú správnu mieru si vyžaduje každodenné hľadanie. Niekto si napríklad povie, že nebude lietať lietadlom, ale dovolí si jazdiť autom raz do týždňa na chalupu. Každý však má pre seba odpoveď na tú svoju mieru inú. Niekto sa sústredí len na zero waste, niekto sa rozhodne angažovať a potom si napríklad dovolí lietať lietadlom.
Pocit vďačnosti - environmenátálna úzkosť
Možnosťou, ako lepšie zvládnuť environmentálnu úzkosť, je pozrieť sa na to, čo človeku klimatická kríza priniesla. Nedávno viedla Zdeňka Voštová terapeutický seminár. Tam sa spýtala ľudí, čo pozitívne im kríza klímy priniesla do života, bez ohľadu na to, čo všetko negatívne sa deje. Ľudia, ktorí predtým na sebe pozorovali depresiu či úzkosť, zrazu zdieľali krásne veci, ako napríklad – spoznal som nových priateľov, prehodnotili sa mi priority, trávim čas len tými aktivitami, ktoré mi prídu užitočné.
„To všetko sú veľké sily, ktoré, keď si cez pocit vďačnosti uvedomíme, pomáhajú nám vysporiadať sa s neistotou a úzkosťou,“ uzatvára terapeutka.
