Kedysi som cestovala sama po Európe. Potom som sa zamilovala do menej rozvinutých krajín. Uganda bola prvou destináciou mimo Európu, ktorú som mala precestovať na vlastnú päsť.

Našla som po celej krajine couchsurferov – ľudí, ktorí ponúkajú ubytovanie u seba doma zadarmo. Je to najlepší spôsob, ako spoznať miestnu kultúru a nebyť sama, hoci nemáte spolucestovateľa. Vravela som si, že tráviť večery s Uganďanmi bude zaujímavejšie, ako byť zatvorená v hotelovej izbe.

Starostlivo som svoju cestu naplánovala. Destinácie i termíny boli jasné aspoň tri týždne vopred, žiadna zmena plánu neprichádzala do úvahy. Rodičia mali zoznam telefónnych čísel ľudí, u ktorých som mala prespať – aby vedeli, komu zavolať, keby som sa náhodou neozývala. Nepripúšťali si, že nevedia po anglicky, a ignorovali aj fakt, že som mala už 23 rokov.

No nebudem sa hrať na hrdinku, ani mne nebolo všetko jedno. Predsa len, celá Subsaharská Afrika je opradená nie len pozitívnymi príbehmi.

Dnes sa nad svojím strachom smejem, hoci viem, že bol prirodzený. Sólo cestovanie si užívam – z viacerých dôvodov.

 

 

Vystúpte z komfortnej zóny

Cestujem väčšinou s desaťkilovým batohom. Prespávam v hosteloch alebo u miestnych, presúvam sa miestnou hromadnou dopravou. A rada vyhľadávam miesta, kde predo mnou nevideli bielu tvár.

Takéto cestovanie vám pripraví stovky situácií, kde prekročíte vlastné hranice.

Najprv zbalíte svoju veľkú skriňu do jedného batohu tak, aby vás príliš neobťažoval. Z komfortnej zóny vystúpite tým, že budete nosiť tri tie isté tričká niekoľko týždňov dookola. Samozrejme, že si môžete kúpiť nové. Ale výzva spočíva v prvej možnosti. A sólo cestovanie je aj o výzvach.

Komfort je tiež značne limitovaný tým, že sa presúvate v plných autobusoch – pravidlo, že autobus berie toľko ľudí, koľko sa doňho zmestí na sedačky, v Ázii, kde som najčastejšie, neexistuje.

Neustále prespávate na iných posteliach, v izbách, ktoré nemusia byť vždy voňavé a najčistejšie. Alebo sa rozhodnete prespať v kambodžskej dedine s miestnymi a celú noc mrznete v hojdacej sieti, lebo ste vypili málo ryžového vína a teploty nečakane (veď sme v tropickej krajine!) klesli na desať stupňov.

Môže sa stať, že ste v meste, kde vám nespravia vaše obľúbené kapučíno, ktoré si každý piatok vychutnávate s priateľmi, keď ste doma.

Alebo ste historicky prvá turistka v dedinke na indonézskom ostrove Flores, kde si vás chcú miestni obyvatelia uctiť. Pripravia pre vás uvítací obrad a vy sa zrazu ocitnete so živou sliepkou v rukách. Práve sliepku darujú obyvatelia ostrova významným návštevám.

To je len niekoľko zo situácií, kedy som ja vystúpila zo svojej komfortnej zóny. Každý máme inú zónu, v ktorej sa cítime prirodzene, príjemne i bezpečne. Tá moja sa každou cestou, či každou situáciou, podobnou tým vyššie popísaným, rozširuje. Je to proces, ktorý sa deje iba vtedy, keď sa rozhodneme pomenovať svoje strachy a nedovolíme im, aby nám vládli. Ako povedal môj francúzsky kamoš, ktorý bicykluje naprieč Áziou a prespáva v stane: „Keď sa zbavíš strachu, všetko je jednoduchšie.“

 

 

Čo sa na ceste naučíš...

Platí pravidlo, že na ceste robíte veci, ktoré by ste v Európe s najväčšou pravdepodobnosťou neskúsili. Jednou z vecí, ku ktorým som sa v Ázii odhodlala, je jazda na skútri. V Európe som sa bála. Iné už to bolo na ostrove Lombok, kde som mala silnú túžbu spoznávať jeho krásy. A presúvať sa inak než na skútri, je takmer nemožné. Tak, čo urobíš, keď si sama? Prenajmeš si skúter a skúsiš to!

Pozor, toto je vysoko nebezpečné! Hrozí totiž, že sa do pocitu úplnej slobody na motorke zamilujete natoľko, že budete chcieť zostať v Ázii žiť iba kvôli nemu.

Okrem jazdy na skútri som sa naučila nebáť sa zvieratiek. Malé jašteričky gekon lezú po stenách každej izby, občas sa stane, že vám myš v noci vyžerie sušené ovocie. Pavúky sú na dennom poriadku a už som mala v drevenej chatke pri mori aj 30 cm veľkého jaštera. Pred prvou cestou do Ázie som sa bála na švába čo i len pozrieť. Dnes už sa ho viem efektívne zbaviť – sama! Musela som sa to naučiť.

Podobne som sa naučila hovoriť po indonézsky, lebo cestujem sama. Komunikovať sa občas hodí. Naučila som sa tiež pozorovať ľudí a to, čo sa okolo mňa deje. Nemám spolucestujúceho, takže si doprajem čas na vnímanie okolia.

Sólo cesty ma naučili menej premýšľať a viac cítiť. V Ázii niekedy racionálne myslenie nestačí na dianie okolo vás, logika je zbytočná. Cesta osamote dáva príležitosť riadiť sa tým, ako sa v danej chvíli cítite. Nasledovať aktuálne potreby, chute, vnútorný hlas.

Áno, naučila som sa počúvať vnútorný hlas, či intuíciu, každá máme vlastný slovník. Skrátka, keď cestujete sama, nenasledujete parťáka či parťáčku. Ste odkázaná sama na seba a to, čím sa riadite, je vo vás, vo vnútri. Či už sú to vaše morálne zásady, hodnoty, pocity alebo tušenia. Táto schopnosť sa môže rozvinúť až tak, že na akékoľvek logické myslenie úplne zabudnete.

 

Pláž Mawun na indonézskom ostrove Lombok.

 

Sólo cestovanie neexistuje

Na cestách nikdy nie ste sama. Dokonca ani vtedy, keď by ste si to priali. Okrem toho, že je všade veľa turistov, ešte viac je tu miestnych. A veľká časť z nich si chce trénovať angličtinu. Keď cestujem sama, som k nim oveľa bližšie. Akoby nechceli, aby som bola osamelá.

Našla som na cestách aj niekoľko skvelých priateliek a priateľov. Temná stránka týchto vzťahov je tá, že sa končia skôr, než by ste si možno želali. Rozlúčite sa, lebo každý máte iné plány. Neviete, či toho druhého ešte niekedy uvidíte. Podobné situácie vás naučia byť s danými ľuďmi tu a teraz – naplno.

Randiť s rôznymi národnosťami je tiež obohacujúce. Brit ma naučil nové slovíčka alebo to, že môžem všetko, čo si dokážem predstaviť. Sebavedomý západniar? Pri výlete s Turko-Srílančanom som si v istej chvíli uvedomila, že kráča meter predo mnou. Preto, že je z krajín, kde majú ženy iné postavenie, než na aké som zvyknutá? Ind, u ktorého som couchsurfovala, mi zase netradične uvaril večeru. Poteší.

Žiadne tancovanie naboso s Angličanom v thajskom jazzovom bare či výlety na motorke s Dánom po Lomboku by sa nekonali, keby som cestovala s priateľom. Takže, neplačte, že žiadneho nemáte, a nebojte sa vydať na cestu samé.

 

Na cestách s Talianom, Španielom a Francúzom.

 

Nebezpečenstvo? Prílišná nezávislosť!

„Ty cestuješ sama?“ pýtajú sa ma často ľudia. A nielen zahraniční turisti, ale dokonca miestni. A keď odpoviem, že áno, obdivne prikývnu s dodatkom: „Odvážna.“ Vďaka tomuto mi na sólo cestách rastie sebavedomie, čo tiež nie je zanedbateľný efekt.

Sólo cestovateľky sú ešte stále považované za hrdinky, hoci ich najmä v Ázii stretávam na každom kroku. Krátko po tom, ako som sa vrátila z Ugandy, som bola na workshope v Bruseli. Prepadli ma tam dvaja chlapíci o ôsmej večer, dve minúty od hlavného námestia plného ľudí. „Bola si na takých miestach, že keby sa ti tam niečo stalo, nikto sa to nedozvie. A teba prepadnú v Bruseli?“ povedal mi vtedy kamarát.

„Jediné, čoho sa môžeš obávať sú malí, chudí Indonézania, ktorí chodia každý deň do posilňovne, aby zbalili nejakú Európanku,“ vystríhal ma iný kamarát pred prvou sólo cestou.

Obaja mali pravdu. Neverím, že mi v Ázii hrozí väčšie nebezpečenstvo ako v Európe.

 

To, čo môže byť pre ženu na ceste „nebezpečné“, je, že si príliš zvykne starať sa sama o seba a stane sa príliš nezávislou. Neraz sa mi stalo, že sa kamaráti, s ktorými som cestovala, čudovali, prečo vyhadzujem svoj batoh na strechu autobusu ja a nedovolím, aby mi pomohli. To vyžaduje veľmi sústredené uvedomenie si faktu, že keď je s vami muž, nemusíte robiť všetko sama.

Ale niektoré veci skrátka sama neurobíte za žiadnych okolností. Nevyfotíte sa sama tak, ako vás z diaľky vyfotí niekto iný. Ani na spôsob, ako si opaľovacím krémom poriadne namazať chrbát, som ešte neprišla. Takže musím na pláži vždy hľadať niekoho, kto mi pomôže. To ale nemusí byť vždy nevýhoda...

 

Prečítajte si aj Krásna žena v Ázii? S bielou pokožkou a veľkými očami