Žila som obdobie, kedy slovné spojenie “makať na sebe” bolo mojou mantrou. Makať na sebe, zlepšovať sa, byť výkonná, nestagnovať, snažiť sa! Týmto som žila. A obklopovala som sa rovnakými ľuďmi. Takými, čo makali na sebe oveľa viac ako ja. Podliehala som ich kritike. “Snažíš sa málo, nemakáš dosť, iba sa vyhováraš, vyberáš si ľahšiu cestu.” Po pár rokoch som si už život bez makania na sebe, bez “rozvíjania” svojej osobnosti ani nevedela predstaviť. Stala som sa povýšenou, kritizovala som ľudí, ktorí nemakali na sebe podľa mojich predstáv, nemakali dosť veľa a dosť dobre. Nechápala som, že to nie je ich zmysel života a najmä som nechápala, že žijú spokojné životy a pritom robia pre to tak málo! Našťastie prišla štyridsiatka, veľká to učiteľka. A s ňou pár nádychov a výdychov, ktoré mi ukázali, že by som sa mala spamätať.

Moje makania na sebe neoceňovali ani v práci. Samozrejme, mala som dobré miesto, množstvo zodpovednosti, pracovala som často počas víkendov, boli aj nejaké tie úspechy, vyhraté ceny. Snažila som sa pre firmu aj pre vlastné ego. No a čuduj sa svete, stále to bolo málo. Tak, ako som na sebe tlačila ja, tak na mňa tlačili aj moji nadriadení. Začalo sa ozývať moje telo. Bola som stále viac unavená a vyhorená. V poslednej chvíli som odišla z firmy. Nepopieram, bolo mi tam fajn, skvelý kolektív a fajn kolegovia, ale ten neuveriteľný tlak. Tlak, ktorý ma ničil. V tejto chvíli som si uvedomila, že je potrebné začať sa radiť s odborníkmi. Zašla som za terapeutkou a predostrela jej problém. “Makám na sebe už celé roky a som stále nespokojnejšia a nespokojnejšia. A pritom sa tak snažím”. Vo chvíli, keď som to vyslovila nahlas, uvedomila som si ten nezmysel. Stála tam žena s obrovským tlakom, ktorý na seba vyvíjala. Držala v rukách pomyselnú natlakovanú fitloptu plnú svojej výkonnosti, falošného ega a hnevu na seba.

 

Začala som s terapiou takmer okamžite. Bol to dlhý proces trvajúci viac ako dva roky. Vo veku 42 rokov som sa začala spoznávať. Začala som cítiť, čo sa mi páči a čo nie. A pochopila, že makanie na sebe sa mi nepáči. Zistila som, že práca so svojou dušou môže byť láskavá, šetrná, vľúdna a že je ok ísť vlastným tempom. Počas týchto rokov som si našla prácu, ktorú milujem. Prácu, ktorá občas prináša stres, no ja ho viem oveľa lepšie zvládnuť. Práca, kde si svoj výkon regulujem najmä ja. Naučila som sa, že niekedy je aj 80 – 90 percent je v poriadku. Že oddych a zábava je rovnako dôležité ako práca. Ak cítim únavu, viem okamžite skončiť a ísť oddychovať. Viem veci odložiť na druhý deň, netlačiť na pílu.

Práca na sebe nemusí byť prácou, môže byť zážitkom. Moje telo bolo počas mnohých rokov zničené a vyhladované po zážitkoch. Všetku zábavu nahradila makačka. Dnes, po tom ako som sa postarala o dušu, začínam viac počúvať telo. Doprajem mu oddych, rozprávam sa s ním, sledujem jeho reakcie. Telo je múdre a dáva jasné signály. Spomalila som. Prestala pociťovať to pudenie, že by som mala zamakať. Moje okolie ma vníma oveľa lepšie, dokonca som si už vypočula, že som to konečne zasa ja.

 

 

Viem hovoriť nie a hovorím to dosť často. Keď sa na mňa niekto naštve, neberiem to ako svoju zodpovednosť a nesnažím sa mu zapáčiť. Čím menej sa totiž chcete ľuďom zapáčiť, tým viac ste pre nich zaujímaví. Objavujem nové životné prístupy. Terapia ma zachránila pred vyhoretím, zachránila ma pred osobou, ktorou som bola. Pomohla mi zbaviť sa svojho vnútorného kritika, ktorému nikdy nebolo nič dosť dobré. Slovné spojenie makať na sebe už nemám v slovníku. Nahradila som ho spojením starám sa o seba. A nezabúdam, že vždy sa treba najskôr postarať o seba, až potom o druhých. Návrat k sebe môže niekedy trvať roky, ale ísť svojím tempom a postupne má svoj veľký význam.