Akosi strácam optimizmus. Nechce sa mi veriť, že keď na sebe zamakáme a všetko urobíme správne, čaká nás niečo ako vesmírna odmena. Keď sa my zmeníme, tak sa zmenia aj veci a ľudia okolo nás na dobrých.

Môj život a životy mnohých ľudí okolo nás mi dávajú za pravdu. Poznám desiatky dobrých ľudí, ktorí sa snažili a všetko urobili správne a napriek tomu ich život nedopadol, ako by si želali. 

Rakovina a optimizmus

Príde mi napríklad veľmi nefér, keď niekto ochorie povedzme na rakovinu a ľudia okolo neho mu začnú radiť, že má myslieť pozitívne a že určite všetko dobre dopadne. Každý onkologický pacient vám povie, že sa chce vyliečiť a chce urobiť všetko potrebné, aby sa jeho prognózy zlepšili.

Ale zároveň vám povie, že stále cíti a vníma možnosť, že liečba nemusí zabrať. Že vie, že sa možno nevylieči, iba si dokáže predĺžiť život. Nie je pesimistický, je iba realista, vie, že veci môžu dopadnúť aj tak, aj tak a chce si priznať a pripustiť všetky možnosti. 

Mám kamarátku, ktorá má viac ako 40 rokov, nie je vydatá, nemá dieťa ani stabilného partnera. Verí na happyend. Verí, že sa jej podarí založiť si rodinu a verí na šťastný koniec. Ja som tá zlá, pretože tvrdím, že je na čase si pripustiť, že možno nikoho nenájde. Že možno jej šťastím bude niečo celkom iné, nie založenie rodiny. Možno si dieťa adoptuje sama, možno podstúpi umelé oplodnenie, možno….

Tých možností sú tisíce. Nie je dobré sa fixovať len na jednu. Samozrejme, že jej to prajem, verím, že šancu má. Možno 50 percent, možno viac. No pripúšťam aj to, že sa to nemusí podariť. Som vraj pesimistická a beriem veci fatálne. Vraj teraz je to takto a zajtra to môže byť inak. Ja dodávam, že aj nemusí. 

Kurzy pozitívneho myslenia

Som unavená z kurzov pozitívneho myslenia aj z večného optimizmu, ktorý nám vnucujú romantické komédie. “Všetko je v tvojej hlave, keď sa správne nastavíš, tak získaš lepšiu prácu, peniaze, lásku, nový dom…”

Myslím si, že to závisí od mnohých premenných. Možno v našom živote nezvládneme všetko. Možno si sami bránime zbohatnúť, nájsť si lásku svojho života alebo skvelý job. No možno nám nie je súdené to zmeniť. Nie všetko, čo si želáme sa musí splniť, aj keď sa podľa príručky naučíme, ako si správne priať. Mám realistické obdobie, som mrzutá a naštvaná, ale možno je to dobre.

Momentálne nechcem prekypovať optimizmom a odkedy to tak mám, ako zázrakom sa mi darí zvládať veci, ktoré som tlačila pred sebou celé roky. Odkedy som pripustila, že sa možno nikdy nič nezmení, cítim sa oveľa lepšie. 

Naliala som si čistého vína sama pred sebou. Ako to máte vy, milé dámy? Veríte na šťastné konce, či patríte skôr do pesimistickej skupinky?