Prestavte si dve deti ako stoja na zastávke. Spievajú si nejaký najnovší hit rappera a smejú sa. Jeden má okolo 10, druhá tiež tak. Z baráku oproti si niekto zoberie zbraň. Prekáža mu, že sú hluční. Nabije vzduchovku, zamieri, a na obe deti vystrelí. Stalo sa to tento týždeň na Slovensku, nie v Spojených štátoch. Stalo sa to v Poprade. Ste zhrození? Aj ja. Pýtate sa, že prečo ste o tom veľa nepočuli? Aj ja.

Poviem vám ešte jednu časť príbehu, podľa mňa tú takmer nepodstatnú. Tie dve deti boli rómske. Ak ste si práve v tejto chvíli povzdychli, a povedali si „Ahááá, no tak ale to je niečo úplne iné!“, ak vám to príde pre strelca poľahčujúca okolnosť, patríte dosť možno k väčšine Slovenska a treba povedať, že patríte aj k rasistom.

Nepočúva sa to dobre, viem. Ľudia majú milión dôvodov, prečo vám začnú hovoriť, nie som rasista ale. Tisíc viet, kde vám začnú vysvetľovať, že „ty nevieš, akí sú cigáni. Ja som s nimi vyrastal.“ Ak by som si mala vypýtať euro od každého, kto ma presviedčal, že vie, akí sú Rómovia, a že sa s nimi nedá nič robiť, som milionárka.

V skutočnosti je dôležité, že niekto strieľal na deti, pretože sú hlučné. Deti vo všeobecnosti bývajú hlučné. Spomeňte si na to, keď si budete chcieť niekde sadnúť na kávu s knižkou a pri vedľajšom stole sú dve deti – krásne, zlaté, ale hlučné. Pretože tak už to býva. Strieľa ich za to niekto? Mal by? Je to normálne?

Dehumanizácia Rómov je niečo, na čo upozorňujem už dlhšie. Zistila som totiž, že problém na Slovensku sa už tak prehĺbil, že ľuďom nie je ľúto ani malých detí. Takých, ktoré nič neurobili, len sa jednoducho blbo narodili. Takých, ktoré sú na 99 percent odsúdené na neúspešný príbeh plný chudoby. Chodím do osád, deti mi tam často rozprávajú, že chcú byť policajtom, učiteľkou, raperom, a čo ja viem čím všetkým. A ja tam stojím a viem, že z tých detí pravdepodobne nikdy nič podobné nebude. Nie preto, že by na to nemali. Preto, že naša spoločnosť zlyháva a oni sa nikdy nevyhrabú z absolútnej a generačnej chudoby.

Píšem o tom preto, že mňa táto správa absolútne šokovala. Keď som sa pýtala svojho okolia, nikto o tejto streľbe nepočul. Nikto o nej nič nevedel. Keby sa toto stalo nerómskym deťom, vie o tom každý. A v čom je rómske dieťa iné ako to biele? Ráta sa hodnota života len podľa miesta bydliska a sociálneho statusu? A ako sme sa dostali do bodu, že nám nie je ľúto akéhokoľvek dieťaťa? Že v mysli vidíme tmavšiu pokožku a hovoríme si, nevadí, je to LEN Róm? A kam toto celé môže ešte pokračovať? Dosť sa totižto bojím, že pánko ich nabudúce strelí nie do nohy, ale do hlavy. A na takúto debatu už bude neskoro.