O pozitívnej mysli

 

Od rána tu sedím v kŕči a čakám na rozsudok. Všetky svaly mám napäté snáď ešte viac ako na včerajšom tréningu. V bruchu mám zvláštny pocit a nie, nie sú to motýle zamilovanosti. Skôr je to bolesť. Zo strachu a stresu. Takto krásne som si sama privodila stres. Z hlavy rovno do brucha, a do celého tela. Už po milióntykrát. Pripísala som si ďalší kúsok stresu na celkom solídnu kôpku, ktorú som si za roky zodpovednej práce stihla vybudovať.

Včera za mnou dobehol Ondrej. Môj šéf. Považoval za dôležité osobne a pred celou kanceláriou mi primerane nahlas a primerane karhavo pripomenúť moju chybu z minulého piatku, kvôli ktorej mu teraz emailovú schránku zahlcujú nezmyselné reklamné maily a on v tom množstve musí hľadať pracovné záležitosti. Ondrej nie je iba mojím šéfom. Je to šéf šéfov, a keď sa za niekým z nás ovečiek vyberie osobne, dotyčný musí byť z nejakého dôvodu dôležitý.

Tak ako teraz ja. Omylom som pri nákupe zadala aj jeho emailovú adresu, keďže tie káble boli k jeho počítaču. A teraz má zahltenú emailovú schránku, nevie v nej nájsť pracovné emaily a naša firma je v ohrození, krajina v nebezpečenstve, svet pred zánikom.

Mám z toho ešte dnes hrču v hrudi. A čakám na svoj trest. Náš rozhovor totiž skončil vyhrážkami, ktoré som ako každá domýšľavá žena prečítala medzi riadkami.

„Čo mám urobiť, aby som nedostával tie reklamné maily?“

„Ešte stále ich dostávaš? Požiadala som o zrušenie, idem to hneď preveriť. Ospravedlňujem sa, automaticky som pridala tvoju emailovú adresu, aby si mal všetky potrebné informácie. Nerozmýšľala som…“

„To je v poriadku. Človek sa môže pomýliť. Ale bol by som rád, keby ma tie emaily viac neobťažovali.“

Vidíš aj ty tú vyhrážku medzi riadkami? Zachoval sa profesionálne, prejavil pochopenie, ale zároveň, skôr ako vytiahol svoje šéfovské päty z kancelárie, ma nepriamo varoval. A tak som prebdela noc a s bolesťami žalúdka sa vybrala do práce. A teraz čakám. Nesústredím sa na nič iné, iba na otvárajúce a zatvárajúce sa dvere našej kancelárie. Čakám, či Ondrej dnes dostane reklamný email, ktorý dosiahne hranicu jeho trpezlivosti.

A ako tak čakám s neprítomným pohľadom, časť mňa sa odosobní od celej tejto smiešnej drámy a pozerá sa na ňu „zvonku“. Keď sa takto pozerá, vidí nezmyselné trápenie podložené strachom. Nechala som sa zastrašiť vymysleným pocitom viny za banalitu. Urobila som malichernú chybu, ktorá teraz prerástla v obludný pocit viny. Ľudia v Afrike nemajú čo jesť a ja sa bojím nereálneho trestu za hlúposť.

Celú túto situáciu vyvolal strach, ktorý sa zrodil v mojej hlave, keď včera Ondrej za sebou zatvoril dvere. Myslíš, že on sa tiež takto trápi kvôli emailom? Asi nie. Má určite na starosti iné problémy. A ty tu zatiaľ sedíš a čakáš na niečo, čo možno príde. Čakáš na niečo vymyslené, zatiaľ nereálne, vytvorené pocitom. Strach je iracionálny. V každom smere. A je zbytočný. Ako vraj povedal Dalajláma:

„Ak má problém riešenie, netreba si robiť starosti. Ak riešenie nemá, starosti sú aj tak na nič.“

Prečo sa necháš subjektívnym pocitom zatlačiť tak ďaleko? Čo také sa môže stať? Možno Ondrejovi žiaden reklamný email nepríde. To by bolo fajn. Ale nevynaložila si už príliš veľa energie na úvahy typu „Čo ak?“ „Možno…“? A taký to mohol byť pekný deň. Keby si vedome po bezsennej noci vykročila do nového dňa s radosťou z pekného počasia, s očakávaním dobrého, ktoré sa ti aj dnes môže pripliesť do cesty, ušetrila by si si kopu energie, ba čo viac, získala by si veľa veľa nového elánu a to, za čo si platená mohlo byť dávno urobené. Namiesto toho tu sedíš, uvažuješ a chystáš si argumenty na niečo, čo možno nastane.

Sústreď sa. Sama si vyberáš, aký bude dnes deň. Keď ráno otvoríš oči, vykročíš z postele v ústrety novému dňu, od tej chvíle len a len ty určuješ, aký deň to bude. Nepodceňuj silu myšlienky. Tá je silnejšia ako všetky „možno“-argumenty. Mysli pozitívne, veselo, odvážne a farebne. Taký bude aj dnešný deň. Prajem ti pevnú vôľu a pozitívnu myseľ.

 

Ženy v meste