Na svete žijú ženy, ktoré nikdy nechcú mať deti. Majú na to svoje dôvody a všetci by sme ich mali akceptovať. Tiež „karieristky“ , ktoré narodenie dieťaťa posúvajú čo najdlhšie. Majú na to svoje dôvody a všetci by sme ich mali akceptovať. Je to len a len ich rozhodnutie. Nemáme právo ich posudzovať a pýtať sa ich prečo. A už vôbec nie upozorňovať ich na ich zlé rozhodnutie a prípadné rizika. Je to len a len ich rozhodnutie.
Takýchto žien je však ďaleko menej ako tých, ktoré si pri vysnívanom dieťatku prežili peklo. Traumu, na ktorú počas života nikdy nezabudnú. Traumu, ktorá sa im v mysli vynorí niekedy len tak, znenazdajky. Napríklad pri náhodnom prechádzaní popri obchode s novorodeneckým oblečením.
A potom sú tu aj „milované“ tety, susedky, kamarátky, spolužiačky, či kolegyne, ale aj málo chápaví chlapi. Pripomenú chvíle, na ktoré by žena najradšej navždy zabudla. Kruto, bezcitne a nechápavo. Alebo len tak neškodne, nevinne, spoločensky. Napríklad na ulici pri pošte, keď stretne dospelú žiačku bývalá pani učiteľka po dlhých rokoch.
„A koľko máš detí? Iba jedno? A prečo? Už ste nechceli ďalšie?“ Otázky, na ktoré počas života musí žena odpovedať dovtedy, kým nezostarne. „Chceli sme, ale mala som 5 potratov, niektoré vo vysokom štádiu a ešte som bojovala aj s parciálnou hydatidóznou molou.“ Pani učiteľka pri pošte vyvalila oči. "Prepáč, nevedela som." Matka po štyridsiatke sa len stroho učiteľky opýtala: „ Tak čo sa tak hlúpo pýtate!“ Pani učiteľka urazene od „neslušnej“ bývalej žiačky odišla.
Mladá žena odpovedala tak, ako to v danom momente cítila. Určite nebola pani učiteľka zo základnej školy jediná, ktorá sa jej za posledných dvadsať rokov pýtala tú istú „priblblú“ otázku – a vy už nechcete druhé? Jednoducho už nechcela byť slušná, lebo už nechcela odpovedať na „priblblú“ otázku.
Otázku, ktorú nemá právo nikto položiť. Môže sa za ňou totiž skrývať odpoveď s priveľkým utrpením, ktoré si žena nesie zo sebou po celý život. Skľúčenosti a nešťastia, možno výčitiek, že niečo urobila zle, že niekde urobila chybu. Odpoveď, na ktorú často nenájde vysvetlenie po celý život.
Ak má niekto iba jedno dieťa alebo žiadne, majú cudzí právo pýtať sa partnerov prečo? „ A vy ste nechceli dve deti?“ Alebo. „ A druhé už nechcete?“ Alebo. „ A vy ste deti vôbec nechceli?“ Alebo.“ A kedy plánujete konečne bábätko?“ Alebo.“ Vy už nechcete dievča?“ Alebo.“ To ste si mohli v dnešnej dobe dovoliť dvojčatá?“ Alebo. „ Vy ste sa museli hormonálne liečiť, keď máte dvojčatá 12 rokov po prvej dcérke?“ Alebo. „ Nevidí sa ti, že si už na dieťa stará?“
Rodičia či partneri si jednoducho tieto „priblblé“ spoločenské otázky nezaslúžia! Ešte viac otvárajú staré rany, ktoré sa nezahoja do konca života. Aj pre ženu, ktorá ešte po štyridsiatke nemá dieťa, aj keď po ňom veľmi túži. Platí to aj pre moralistov v kruhu „priateľov či rodiny.“ „Už by si mohla prestať myslieť na kariéru!“
Prosím, tak sa ich už konečne prestaňme „priblblo“ pýtať.
Prečítajte si aj No nemiluj moju kamarátku!
