Bolo to na ostrove v Baleároch. Zúčastnila som sa tam pred pár rokmi mesačného filmárskeho workshopu. V jeden večer som sa vybrala na povestné miesto, kde sa po nociach tancovala salsa. Kráčala som serpentinami do kopca. Podo mnou sa rozlievalo more. Rozváňali pinie, uši blažili cvrčky.

Predomnou kráčala osamelá postava. Silueta ženy v červených šatách sa mi objavovala a mizla s každou zákrutou v strmom svahu. Vystupovala oproti nočnej oblohe. Vysoká, osamotená. V ruke sa jej hompálali červené tanečné topánky.

Pocit osamelosti

Bol to ten zvláštny moment, kedy máte pocit, že na svete nie je nikto a nič len táto chvíľa na tomto čarovnom mieste s tajomnou postavou na horizonte. Niečím ma fascinovala. Kráčala odhodlane, ledva som jej stačila. Nedalo mi, zrýchlila som krok a prihovorila som sa jej. Bola cudzinka, tak ako ja. Prišla na ostrov na prázdniny. Sama.

Keď sme dorazili na miesto, dievčina si vyzula balerínky a nasadila tanečné črievice. V momente ju počerný juhoamerický mladík vyzval do tanca a mne padla sánka ako sa niesli parketom. Beztiažovo. Elegantne. Pôvabne. Pocítila som úprimný obdiv. Zdalo sa, že je dokonalá. Spriatelili sme sa a strávili zvyšné týždne spolu.

Postupne som pochopila, že zdanie klame. Mladá žena, teraz už kamarátka sa mi časom zdôverila, že toto sú možno jej posledné týždne života. Čaká jú náročná operácia a doktori ju upozornili, že je to 50% na 50%, či sa po operácii prebudí. Napriek výzve k opatrnosti sa rozhodla, že možno ten posledný čas, ktorý jej na svete ostáva, strávi pri mori. Vo víre tanca, ktorý tak zbožňovala. Kúpila si letenku a šla tam, kde vždy túžila žiť.

Nevedela som najprv vstrebať obsah jej slov. Zdalo sa to príliš fantastické. Napriek vzdialenosti sme ostali v kontakte. Prežívala som tie ťažké chvíle s ňou. Bol to desivý a dlhý proces, no prežlla. Dnes, o devätnásť rokov neskôr, stále žije a my svoje životné príbehy naďalej zdieľame. Vždy, keď sa dá, tak aj tancujeme. Len ja oveľa menej pôvabne, no zato s vervou.

Viackrát mi povedala, že v čase nášho zoznámenia bola na pokraji zúfalstva. Vedela, že ak ostane doma, sama, tak sa doňho prepadne. Z posledných síl spravila rozhodnutie vykročiť medzi ľudí, nepodľahnúť panike. Zmena prostredia, ľudské interakcie, tanec, aj to že sme sa spriatelili jej dodalo silu.

Netreba ani tak dramatických osobných skutočností, aby sme prepadli smútku, depresii či panike. Na to stačí oveľa menej. Pokojne už len momentálne geopolitické dianie.  A ak sme v tom zdanlivo sami, bez blízkej osoby, o ktorú sa môžeme oprieť, tak sa mentálna nepohoda zvyšuje.

Valentín a singles

Osamelosť už roky kraľuje na prvej priečke dôvodov depresií. Množstvo ľudí je dlhodobo samo. Niektorí sa citia osamelo, hoc sú v páre, alebo v početnej rodine. Vtedy je duševná bolesť o to pichľavajšia To všetko kulminuje okolo februára. Teraz.

Je to prekérne obdobie. Na jednej strane máme už dosť zimy a túžime po jari. Na druhej, ľudia upadajú do smútkov z toho, že čochvíľa vypukne jar. Príroda okolo nás začne pučať a my citime, že sa nedokážeme na ten životný prúd napojiť.

Sme vyčerpaní sivou šeďou, smútkom, samotou. Unáša nás to k letargii, premkýna nás pocit, že sa niet o čo zachytiť. Mnohí prežili zimu sami. Zakuklení. Jar prinesie expozíciu, páriky tešiace sa z jarného slnka. Tá predstava z miesta osamotenia boli.

A 14. február, deň zaľúbencov, ešte sype soľ do rán. Výklady v obchodoch, upravené menu v reštauráciách pre páriky, sociálne siete preplnené fotkami šťastne zaľúbených a ľubených sa na nás valia v opulentných množstvách. Odfiltrovať z toho nános fikcie a nepodľahnúť pocitu, že sme na tom horšie, než iní, môže byť pre ľudí v ťažkom rozpoloženi náročné.

Niekoľko rokov sa venujem téme singles - nezadaných či momentálne slobodných, resp. ľudí bez záväzkov, bez partnera… Slovenské pomenovania sú jemne problematické, lebo môžu vyznievať zavádzajúco. Ak nie rovno škatuľkujúco. V angličtine to znie asi najneutrálnejšie. Single ľudia.

Tí sú v deň V a dňoch pred Valentínom s ich momentálnym stavom konfrontovaní na každom kroku. Niektorí to majú určite na háku, hlavne, ak sú single dobrovoľne. No niektorí z tých, čo by daný stav zmeniť chceli a nedarí sa, vnímajú o to citlivejšie, keď ich zavalia fotografie šťastne zamilovaných, láskou a  pozornosťami obdarovaných kamarátov a známych na sieťach.

Valentín pre všetkých 

Preto, ak smiem navrhnúť ideu na zváženie, ak ste z tých šťastlivcov, ktorí budete tento deň sláviť, užite si ho naplno a nie nevyhnutne to demonštrujte so širokým anonymným okolím.

Respektíve, ja som sa už pred pár rokmi rozhodla brať deň zaľúbených ako deň lásky nielen partnerskej, ale ako takej. V jej všeobjímajúcej podobe. Lásky k rodine, k priateľkám a kamošom, k mojim domácim zvieratám. Oslavujem tento úžasný cit v jeho čírej, neoklieštenej podobe.

Ak máme okolo seba ľudi, ktorí su dlhodobo sami, zavolajte im. Povedzme im, že ich máme radi. Kúpme kvety, alebo čokoládu rozvedeným či ovdoveným rodičom. Spravme zo sviatku exkluzivneho, sviatok inkluzívny, kde sú prizvaní všetci.

Oslava lásky by nemala pôsobiť na časť obyvateľstva skrušujúco. Mala by povznášať. Je na nás spraviť výhybku, ktorá Valentina nežne rozšíri do veľkorysejšej podoby. Ja nosím kvety ovdovenej mame, single tete a obvolávam kamošky, alebo im aspoň napíšem správu. Moja tancujúca kamarátka je vždy dôležitou osobnosťou na zozname.

Priateľstvá sú častokrát trvácnejšie než vzťahy ľúbostné. Práve oni sú nám oporou, keď sa zviechame z rozchodov. Zaslúžia si patriť do dňa lásky.

Preto, či už erotického, alebo priateľského Valentína aj celý február úplne všetkým želám. Spravme si z neho spoločenský mesiac, kedy sa navzájom kontrolujeme, ako sa máme. A keď treba, tak nielen daný večer, ale celý prekérny mesiac spoločne  pretancujme až do teplejšej, prítulnejšej jari.