Vlasta Pagáčová čakala na transplantáciu srdca štyri mesiace. „To už mi zlyhávalo srdce, z čoho mi odchádzali obličky, pečeň, mala som problém s trávením, so spaním, stále som sa zavodňovala,“ spomína dnes Vlasta Pagáčová, ktorá ochorela ako 39-ročná. Choroba sa pritom začala nenápadne, vyzeralo to na obyčajnú virózu, dovtedy bola Vlasta Pagáčová úplne zdravá žena. „Bohužiaľ, trvalo štyri roky, než mi chorobu správne diagnostikovali,“ vysvetľuje dnes, desať rokov po úspešnej transplantácii. 

Do života sa s novým srdcom vrátila naplno, ale choroba jej úplne zmenila profesijný život, ako sociálna pracovníčka sa už nemohla vrátiť k svojej profesii. „Musela som odísť z práce, pretože som sa v nej stretávala s ľuďmi z nižšie vrstvy obyvateľstva, aj s bezdomovcami, Rómami, ale aj s ľuďmi, ktorí prišli chorí – bolo to pre mňa vysoké riziko infektu,“ hovorí.

 

Zuzana Žilinská, hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre transplantácie a Ľuboslav Beňa, prezident Slovenskej transplantologickej spoločnosti.  Foto - Grape

 

Ľudia nechcú hovoriť o smrti

Dovtedy sama nad darovaním orgánov nerozmýšľala. Potom, čo jej darované srdca umožnilo úplný návrat do života, zmenila názor. „Ľudia nečakajú na transplantáciu, aby sa omladili alebo preto, že už nevedia, čo by od radosti robili, orgány sa odoberajú a darujú ľuďom, ktorí sú smrteľne chorí a neexistuje pre nich iná alternatíva liečby,“ hovorí dnes.

Dnes je predsedníčkou občianskeho združenia Dar života, ktoré spoluzakladala, aby ľuďom viac vysvetľovali, aké je darovanie orgánov dôležité.

„Všímam si odvtedy, že ľudia o tom nechcú rozprávať, lebo to súvisí so smrťou. Pritom sa počas života pripravujú na vlastnú smrť, pripravujú si hrobky, miesto pohrebu, aký budú mať kar, ale nerozmýšľajú o tom, či by po smrti mohli pomôcť darovaním orgánov niekomu inému,“ hovorí Vlasta Pagáčová a zdôrazňuje, že sa nás to týka všetkých. „Dnes sme boli čakatelia my, ale zajtra sa to môže týkať niekoho iného, aj nám blízkeho,“ dodáva.

 

 

Rodiny odmietajú transplantácie

Tento rok bolo na Slovensku realizovaných 164 transplantácií, čo je len o dve transplantácie viac ako v rovnakom období minulý rok. Na čakacej listine je stále 328 pacientov, z toho najviac, až 277 čaká na transplantáciu obličky, 29 na na transplantáciu srdca, 20 pacientov na pečeň a dvaja pacienti potrebujú nové pľúca.

„Robíme všetko preto, aby sme znížili percento rodín, ktoré odmietnu transplantáciu svojich blízkych, je to 25 až 30 percent,“ vysvetľuje Zuzana Žilinská, hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre transplantácie. Podľa zákona, ktorý predpokladá súhlas s darovaním orgánov, je každý z nás darcom, pokiaľ sa sami nenahlásime ako nedarca. Nemocnice však rešpektujú, ak je rodine zásadne proti darovaniu orgánov.

„Bez darcov nie sú transplantácie, darcovský program je preto pre nás najpodstatnejší,“ vysvetľuje Ľuboslav Beňa, prezident Slovenskej transplantologickej spoločnosti. Na Slovensku pripadá na milión obyvateľov 16 darcov orgánov, v Španielsku, ktoré je na tom najlepšie z krajín Európskej únie, je to 47 darcov na milión obyvateľov.  

 

Jana Guráňová.  Foto - Grape

 

Čakanie je pre pacientov hrozné

Čakanie na orgán, ktorý vám zachráni život je nekonečné, a je jedno, či čakáte deň alebo pol roka. „Večer zaspávate s tým, či sa ráno ešte zobudíte a cez deň čakáte so zbalenou taškou a telefón vám stále nezvoní,“ spomína na čakanie Jana Guráňová, ktorá ochorela ako 24-ročná študentka vysokej školy. Že niečo nie je v poriadku, zbadala, keď sa zrazu zadýchala pri ľahkej námahe, modreli jej končeky prstov, až si nakoniec nevedela zaviazať ani šnúrky na topánkach, či sa utrieť uterákom po sprche. „nebol to život, ale prežívanie,“ hovorí. Keď mala 26 rokov, transplantovali jej pľúca vo Viedni. Po mesiaci už bola doma a postupne začala pracovať ako záhradná architektka, čo je odbor, ktorý vyštudovala.

Ľuďom, ktorí sú proti darovaniu orgánov po smrti odkazuje, aby sa zamysleli. „Môžu to byť oni alebo ich blízki, ktorí sa náhle ocitnú na opačnej strane a pôjde im o život,“ povedala.