Dáša, ako ju všetci volali, bola vždy veľkou bojovníčkou. Narodila sa 19. októbra 1929 do právnickej rodiny, jej otec Josef Kubišta bol advokát a mala ešte dvoch bratov. Ako gymnazistka bola skautkou a nikto z jej rodiny nikdy nevstúpil ku komunistom. Rovnako ako jej otca, aj Dášu to ťahalo do sveta paragrafov, vyštudovala právo na Karlovej univerzite v Prahe. Kým sa však naplno ponorila do práce, povedala svoje „áno“ Radimovi Burešovi, neskoršiemu skvelému pediatrovi. Ako prezradil, spoznali sa v kaviarni, keď mala len 17 rokov a aj keď spolu randili, dlhé roky si vykali. Len tak zo zvyku.

 

 

Dagmar Burešová hrala rada karty a stanovala 

Po svadbe sa nasťahovali do vily Radimovych rodičov. Jeho otec bol tiež právnik a mama maliarka. Pracovne vyťažená Dagmar so svojimi svokrovcami vychádzala veľmi dobre. A keďže nemala veľa času na domácnosť, o všetko sa postarala jej svokra Charlotta. Manželia mali dve dcéry – Zuzanu a Luciu. Keď Radimova mama zomrela, starostlivosť o domácnosť a deti prebral on sám. Dáša bola totiž telom aj dušou právnička. Vo voľnom čase mala neobvyklú záľubu – hrala karty, no veľmi rada mala aj volejbal a bola výbornou lyžiarkou. Maniere by ste u nej hľadali len ťažko – na dovolenky chodila rodina zásadne do prírody stanovať.

Dagmar bola profesionálka, špecializovala sa na pracovné právo a náhrady škôd za pracovné úrazy. „Disidentov vtedy húfne prepúšťali z práce a pretože to podnikoví a kádroví právnici nevedeli, boli prvé výpovede neplatné. Ja som vyhrávala spory a postihnutí za mnou začali chodiť v zástupoch,“ povedala v rozhovore pre český portál Aktualne.cz.

 

Dagmar Burešová.  Foto - twitter.com

 

Dagmar Burešová: Zbabelosť by mala byť trestná

Celý svoj profesijný život sa riadila heslom -  Zbabelosť by mala byť trestná. A tak, keď za ňou v roku 1969 prišla matka Jana Palacha Libuša s prosbou, aby jej pomohla ochrániť synovu česť, neváhala ani chvíľu. Hoci vopred vedela, že nemá šancu. Mnohé procesy v tej dobe totiž neboli vedené spravodlivo.

Libuši Palachovej sa dotkli vyjadrenia vtedajšieho člena ÚV KSČ Viléma Nového. Ten v rozhovore pre francúzsku agentúru AFP vyhlásil, že čin študenta, ktorý sa na protest proti okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v Československu 16. januára 1969 upálil na Václavskom námestí, bol vlastne sprisahaním a vytiahol teóriu o tzv. studenom ohni.  Jana mali podľa neho na tento zúfalý čin presvedčiť spisovatelia Vladimir Škutina, Pavel Kohout, študent Lubomír Holeček, športovec Emil Zátopek a šachista Luděk Pachman. Tí ho podľa Nového mali nahovoriť, že sa poleje látkou, ktorá síce horí, ale nepáli. Palach im mal uveriť. Pravdou je, že dvadsaťročný mladík po niekoľkých dňoch v agónii na následky popálenín 19. januára 1969 zomrel v pražskej nemocnici.

 

 

Pani Palachová spolu s Burešovou podali žalobu na ochranu osobnosti. „Nepomohla som jej ani tak ako advokátka, ale skôr ľudsky. Chodila k nám domov a hodiny som ju ubezpečovala o význame činu jej syna,“ spomínala Burešová na zložité obdobie. „Boli sme bez šance, ale nemohla som sa na vystrašenú, dezorientovanú a prenasledovanú maminku Jana Palacha vykašľať. Stále dookola sa ma pýtala, či čin jej syna mal zmysel.  Prípadu sa ujala úplne hlúpa sudkyňa s kvalifikáciou právnickej školy pracujúcich. Jej zamietnutie žaloby bolo obskúrne: Pravicoví oportunisti sa nemôžu súdiť o česť, pretože žiadnu nemajú. Šlo nám o to, aby sa na Jana Palacha, ktorý priniesol tú najvyššiu a mimoriadne bolestivú obeť, nezabudlo. Aby sa niekto zastal jeho mamy a aby sa predstavitelia moci aspoň pri súdnych sporoch pozreli aj sami na seba,“ povedala pre český Bulletin advokácie.

 

Dagmar Burešová a Ján Kalvoda na stretnutí zástupcov SNR a ČNR v Bratislave v roku 1992. Foto - archív TASR

 

Dagmar Burešová bránila protištátne živly

Žalujúca strana napokon skončila ako nepriateľ socializmu. Na Dagmar a jej rodinu to malo zlý vplyv. Nielenže bola sledovaná ŠtB, ale ona a aj jej manžel boli niekoľkokrát vypovedať u „eštébákov“. Mladšia dcéra Lucia sa nedostala na gymnázium a Burešovej na niekoľko rokov zadržali cestovný pas. Na návštevy u svojho brata, ktorý emigroval do Švédska, mohla zabudnúť.

To všetko však Dagmar neodradilo a v období normalizácie zastupovala ešte niekoľko podobných „protištátnych živlov“ – napríklad spisovateľa Milana Kunderu či publicistu Ivana Medka.

„Márnosť boja s veternými mlynmi by mnoho ľudí zlomila alebo aspoň odradila. Dášu nie, naopak. Svietila ako reflektor a bola pre nás v tej sivej normalizačnej hmle majákom a vzorom. Asi aj preto, že sa z princípu nevzdávala, bojovala do posledného dychu a pritom mala na tvári ten svoj odzbrojujúci úsmev,“ spomínal na Burešovú niekdajší predseda českého Ústavného súdu Pavel Rychetský.

 

Ocenená in memoriam Dagmar Burešová (na projekcii). Prezident SR Andrej Kiska jej udelil Rad bieleho dvojkríža II. triedy počas slávnostnej ceremónie udeľovania štátnych vyznamenaní pri príležitosti osláv vzniku samostatnej Slovenskej republiky v januári 2019. Foto TASR - Pavel Neubauer

 

Dagmar Burešová mala v ŠtB prezývku Dáma

Na Burešovú všetci spomínajú ako na pravú dámu. Prezývky Dáma jej dali aj tajní agenti, ktorí sledovali každý jej krok a odpočúvali všetko, čo sa dialo v jej kancelárii. Jej známych to neprekvapovalo. „Keď je dáma dámou, poznajú to aj eštebáci,“ komentoval to advokát Tomáš Sokol. Dagmar bola vždy elegantná a upravená, s úsmevom na perách. Ten z jej tváre nezmizol ani keď po novembri 1989 dostala ponuku vstúpiť do politiky a začať meniť skostnanený systém. Ako členka Občianskeho fóra sa stala prvou ponovembrovou ministerkou spravodlivosti a začala vnášať nový vietor do československého súdneho systému. Neskôr sa stala predsedníčkou Českej národnej rady.

Za jej prínos jej v roku 2002 udelili Rad T.G. Masaryka. Ocenená bola aj in memoriam štátnym vyznamenaním slovenského prezidenta Andreja Kisku za zásluhy v oblasti práva a spravodlivosti. Po dlhodobých zdravotných problémoch zomrela 30. júna 2018 v Prahe. Do posledných chvíľ sa o ňu staral muž jej života – manžel Radim. Odkaz Dagmar Burešovej však pokračuje ďalej – právu sa venuje jej dcéra aj vnuk. O jej boji za česť upáleného študenta bola natočená aj filmová miniséria Horiaci ker, kde ju stvárnila herečka Táňa Pauhofová.

 

Prečítajte si

Príbeh prvej slovenskej herečky: Anička Jurkovičová bola iná, než si myslel Štúr