|
Môže človek cítiť, že robí niečo naposledy? Posledné Vianoce? Posledné stretnutie s rodinou? Posledná vychádzka do kina? Posledná prečítaná kniha? V dnešnej uponáhľanej dobe nám odporúčajú, aby sme žili tak, ako keby to bol náš posledný deň, aby sme si začali vážiť to, čo je teraz a nielen bežali a žili tým, čo bude zajtra, pozajtra, o rok. Práve preto hovoria – ži, ako keby to bol Tvoj posledný deň.
Rozmýšlam, či to On vedel, že si viac s nami k štedrovečernému stolu nesadne. Či si to vychutnával. Keby som vedela, že o pár mesiacov odíde, určite by som sa ináč správala. Viac vychutnávala Jeho prítomnosť.
Možno by sme išli spolu do kina? Tak ako v detstve, keď ma namiesto mamy brával do kina, keď sa narodila moja sestra. Cítila som sa vtedy „povýšená“ do pozície spoločníčky. Ja 10-ročná na filmoch pre starších – 12- či 15-ročných. Občas, keď som nestihala čítať titulky, čítal mi ich tíško do ucha. A vždy ten istý adrenalín, či ma pustia do kina, ako to „zahrať“, aby si uvádzačka nevšimla, že som len dieťa.
Keby som vedela, že čas sa nám kráti, možno by sme si spolu púšťali platne a počúvali hudbu. Tá nás vždy spájala. Nielen preto, že sme sa obaja učili hrať na klavíri, ale našou spoločnou záľubou bolo sledovanie hudobných festivalov. Spolu sme chodili na koncerty, napríklad vtedy, keď do Vroclavy pricestovala Suzi Quatro!
Práve od tatka som dostala jeden z najkrajších darčekov, o ktorom som veľmi snívala – LP skupiny ABBA.
Keby som to vedela, že to sú naše posledné Vianoce možno by sme vybrali starý gramofón a pustili si nielen platňu skupiny ABBA, ale aj mnoho ďalších, ktoré rodičia radi počúvali.
So sestrou by si možno spolu pozreli nejaký športový zápas, lebo obaja s veľkou vášňou sledovali a fandili poľským družstvám.
Prečítajte si
.jpg)
Možno by sme sa viac porozprávali. Zaspomínali, podebatovali o politike, kultúre – proste o tom, čo Ho zaujímalo, čo mal veľmi rád. O perspektívach, aké prinášali zmeny po roku 1989, ktorých sa dožil a ktoré si, žiaľ, už nevychutnal. Jeho najkrajšie roky boli poznačené tým, čo socializmus odopieral obyvateľom za železnou oponou, čo bolo v Poľsku ešte tvrdšie ako v Československu: jedlo na lístky, prázdne obchody. Aj na nábytok do našej detskej izby musel otec vystáť v rade niekoľko dní a niekoľko nocí.
Možno by sme na tie posledné Vianoce spolu ešte vycestovali do zahraničia. Veď sníval o tom, že keď sa hranice otvoria, bude spoznávať svet.
Bol jedináčik a rodičia doň vložili všetky svoje sny. Fešák, galantný, s dobrými maniermi. Lekcie na klavíri, lekcie tanca, francúzštiny, právnické štúdia. Potom prišla veľká láska, o ktorú musel bojovať. Svadba, deti.
Bol chorý. Bojoval so zákernou chorobou. Nehovoril nám o svojich obavách. Nehovoril, že sa bojí, zrejme nechcel, aby sme sa báli my – tri ženy jeho života: mama, vtedy 10 – ročná sestra a ja. Môžem si len domyslieť, čo sa v ňom dialo, čo prežíval. Bol miernejší a jemnejší. Bol iný ako dávnejšie. Istého dňa sa mi ospravedlnil za niečo – už si ani nepamätám za čo, ale prekvapil ma. Nezvykol to robiť.
Istý deň som ho sprevádzala za doktorom. Nevládal ísť sám a opieral sa o mňa. Prekvapilo ma to, doposiaľ som sa o neho opierala ja.
Prečítajte si
Posledné spoločné Vianoce. Či vedel, že sú posledné? Čo cítil? Dnes na Neho myslím viac ako obvykle. Tie spomienky sú inšpiráciou pre mňa, aby som sa aj nad sebou zamyslela: žijem naplno? Žijem tu a teraz? Môj otec mal počas posledných Vianoc presne toľko rokov, čo ja dnes. Presne na deň. Narodila som sa Mu totiž na Jeho narodeniny.
Tma. Cítim príjemný adrenalín, aj keď sa už nemusím báť, či ma uvádzačka pustí do kina. Biele filmové plátno. Beží film. Sedíme vedľa seba. Pomáha mi čítať titulky, aby som lepšie pochopila životný dej. Svoj životný dej. Aby som lepšie vychutnávala nielen Vianoce. Aby som žila naplno ako filmoví hrdinovia. Ako keby to bol posledný deň zo života. Veď nám všetkým sa čas kráti každým dňom. A preto sa snažím vychutnávať život a tešiť sa ním!
