Keď v roku 2015 vyšla prvá časť publikácie Ženy – Matky – Telá z dielne Vášho združenia a združenia Ženské kruhy, ktorá podrobne hovorí u ľudských právach žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku, vyslúžila si pozornosť v Rade Európy aj vo Výbore OSN na odstránenie diskriminácie žien. Ako sa k nej postavilo naše ministerstvo zdravotníctva? Aké ohlasy zazneli od nich?

Nebudem preháňať, keď poviem, že neboli žiadne. Na diskusnom podujatí ku knihe sa formálne zúčastnila jedna zástupkyňa ministerstva a hovorkyňa ministra sa sucho poďakovala za knihu, ktorú sme poštou zaslali ministrovi, a to bolo všetko. Na spomínanom podujatí sa však zúčastnili dve osoby z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktoré paradoxne vysvetľovali prítomným, že niekedy, keď sa niečo deje, lekár nemá čas informovať ženu, čo ide robiť, že to si my nevieme ani len predstaviť... Lenže to je presne opak toho, ako to má byť. Pretože lekár či lekárka môžu konať bez informovaného súhlasu len vtedy, keď ho vôbec nemožno získať, pretože žena je napríklad v bezvedomí. Ale že niekto nemá čas, zanedbal informovanie a celkovo komunikáciu, neodhadol správne situáciu alebo má málo personálu, to nemôže slúžiť ako ospravedlnenie. A keď má úrad dohliadať na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, jeho zástupkyne a zástupcovia musia vedieť, že základným pilierom správne poskytnutej starostlivosti je práve to, či bola poskytnutá s informovaným súhlasom.

         

Keď teda nereagovalo ministerstvo, stretli ste sa s tým, že by zareagovala nejaká pôrodnica a zmenila niečo v poskytovaní starostlivosti na základe zistení v knihe Ženy – Matky – Telá?

Žiadna pôrodnica neurobila systémové zmeny, ktoré by viedli ku komplexnému napĺňaniu práv. Pôrodníci, pôrodníčky aj pôrodné asistentky sa inak o knihu zaujímali aj v rámci svojich odborných organizácií. Mnohé z týchto osôb uznali, že slovenské pôrodníctvo má problém. V súvislosti s jeho riešením vyskakujú okrem iných dve veci: Ak sa má uskutočniť systémová zmena, zodpovedné osoby nevedia, ako na ňu, pretože systém je naozaj zlý od základu, sú v ňom závažné nedostatky, ktoré sa preplietajú, nadväzujú na seba. Tiež je ťažké meniť veci bez kvalitných dát o konkrétnych zariadeniach, ich hĺbkovej analýzy a skúseností s tvorbou politík a systémových opatrení. A druhá vec sú údajne obmedzené zdroje. Hoci, mohli by sme diskutovať o tom, ako sa s existujúcimi zdrojmi nakladá alebo ako sa pri narábaní s nimi určujú priority.

Publikáciu si bezplatne môžete stiahnúť TU.Foto - TASR

ČAKAČKA A BOXY, AKOBY SME HOVORILI O DOBYTKU

Inými slovami, keby chceli, nejaké peniaze na zmeny by zrejme našli.

Vezmime si len základné veci: Napríklad zvyklosť, že lekár alebo lekárka musia byť pri každom pôrode, pôrodnú starostlivosť veľmi predražuje. Predražuje ju aj to, že sa v mnohých prípadoch „preventívne“ vykonávajú nástrihy hrádze – hoci teórie o tom, že nástrih je prevenciou natrhnutia, už boli vyvrátené. Na nástrih je potrebná kvalifikovaná osoba, materiál, ktorým sa zošijú pôrodné poranenia a tíši sa bolesť. S ranou a šitím môžu byť spojené aj dlhodobé komplikácie, ktoré treba riešiť. Ženy sú tiež niekoľko dní po pôrode držané v zdravotníckom zariadení, čo takisto stojí peniaze. Keby to bolo nastavené tak, že pri nekomplikovaných tehotenstvách a pôrodoch by kontinuálne poskytovali zdravotnú starostlivosť pôrodné asistentky, s tým, že starostlivosť po pôrode by sa prednostne poskytovala v domácom prostredí žien, tie isté peniaze by sa dali použiť na lepšiu starostlivosť. Alebo si vezmime toto: Dnes máme v pôrodnici jednu miestnosť, kde sa ženy prijímajú, niekedy ešte aj osobitne vyšetrovňu, potom tzv. čakačku a tzv. „boxy“ – akoby sme hovorili o nejakom dobytku. Ale to už sú štyri miestnosti, z ktorých by sa možno dali urobiť tri alebo štyri samostatné pôrodné izby. Stále hovoríme, že miesta v pôrodniciach je málo, ale málokto sa zamýšľa nad tým, že by sa systém dal  úplne zmeniť aj pri existujúcich priestoroch a v podstate s nie až takou vysokou jednorazovou investíciou. Žena by jednoducho mohla prísť do jednej miestnosti, kde sa zloží aj porodí a nemusí sa stále so všetkým presúvať, ako je to dnes. Zvlášť, keď už existujú poznatky o tom, že presúvanie žien počas pôrodu pôrod predlžuje. A, samozrejme, pre ženy je nepríjemné, nepohodlné, vyrušuje ich pri pôrode a oberá o súkromie, intimitu a dôstojnosť.

Čiže ak sa vrátim k pôvodnej otázke, v pôrodniciach sa nič nezmenilo?

Fakt neviem o žiadnom pracovisku na Slovensku, ktoré by sa aspoň približovalo k napĺňaniu práv žien – od práva na súkromie, cez právo na informácie a informovaný súhlas, právo na užívanie plodov vedeckého pokroku, teda aby pri pôrodoch boli využívané postupy a praktiky, ktoré sú v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami ... Keď sa pozrieme, ako sa u nás rodí, vidíme, že súkromie nemá žena žiadne, informácie sú tiež slabé alebo žiadne, ženy stále rodia na chrbte, pričom pôrodná poloha je alfou a omegou zdarného priebehu celého pôrodu. K tomu sa pridružujú rutinné nástrihy hrádze, takže kým WHO hovorí, že 10 percent pri nástrihoch je strop, u nás nie je zariadenie, ktoré by sa k tomu čo i len približovalo... O vykonávaní Kristellerovej expresie, ľudovo nazývanej aj skákanie po bruchu alebo tlačenie naň, už ani nehovorím. Ide o postup, ktorý neodporúčajú žiadne medzinárodne uznávané zdravotnícke štandardy. Ženy na Slovensku v podstate nemajú kde slušne porodiť. Či dostanete pri pôrode relatívne dobrú zdravotnú starostlivosť dnes závisí buď od náhody a šťastia, alebo od toho, akú máte negociačnú moc – vzdelanie, sociálny status, kontakty, čo si viete vybojovať, čo ustojíte. A na tomto predsa nemôže stáť dobrý systém pôrodnej starostlivosti.

Foto - autorka

ČO MAJÚ SPOLOČNÉ PÔRODNICE A VÄZNICE

Stále sa hovorí, že keď žena pozná svoje práva a vie byť asertívna, má šancu „vybaviť si“ viac. Ibaže môžete poznať svoje práva, môžete byť silná a sebavedomá, ale v okamihu, keď ste zraniteľná, máte strach o svoje dieťa aj o seba, všetko sa mení. Navyše, stojíte tam v tenučkej erárnej košieľke, z ktorej vám vytŕča zadok, kým všetci okolo vás sú normálne oblečení...

Je tu silná paralela s väzením. A to nielen čo sa týka oblečenia a uniformovanosti inštitucionalizovaného prostredia, ale keby sme to skúmali do hĺbky, tých podobností nájdeme viac. Napríklad gule na dverách, ktoré znemožňujú vašim príbuzným alebo sprevádzajúcim osobám dostať sa dnu a vám zase von. Nehovoriac o tom, že kam by ste aj šli, keď vám hneď pri vstupe zoberú civilné oblečenie a topánky. A potom sú tu ďalšie paralely s väzenským systémom – de facto budíček a pravidelný režim, neohlásené vstupovanie do izieb, neustála kontrola zo strany personálu... Silný hierarchizovaný systém, na vrchu ktorého stojí prednosta klinky a primár pôrodníckeho oddelenia, potom lekári a lekárky, pod nimi pôrodné asistentky a zdravotné sestry, ďalej nezdravotnícky personál a nakoniec vy. Nemáte žiadne súkromie, ktokoľvek môže kedykoľvek vojsť, bez klopania, bez toho, že by sa vám predstavil. Po pôrodoch sú ženy a ich deti v zdravotníckych zariadeniach v podstate zadržiavané, jednak preto, že systém nie je nastavený tak, aby popôrodná starostlivosť bola poskytovaná doma, ale tiež pre neadekvátnu legislatívu, ktorá zastrašuje ženy, ktoré by sa rozhodli po pôrode odísť domov, stratou niektorých sociálnych dávok.  

Zdravotnícky personál však hovorí, že tá kontrola je pre dobro žien a najmä detí, lebo veď nevedia, či sa matky o ne dobre starajú, či im napríklad aj neubližujú.

To je veľmi zaujímavé, že každý operuje „dobrom“ žien a najmä „dobrom“ detí. V pôrodných systémoch, kde sa porušujú práva žien, je príznačné, že záujmy rodiacej ženy sa stavajú proti záujmom jej plodu alebo dieťaťa. Akoby to, čo je dobré pre ženu, nebolo dobré pre dieťa, a naopak. Zároveň sa posilňuje stereotyp ženy-matky. V prvom rade jej má ísť o dieťa, ona sa má obetovať. A ešte je tu hrozba, resp. strašenie rizikom, čo je častý nástroj obmedzovania práv vo všeobecnosti, nielen v oblasti pôrodníctva. Každý navyše hovorí, že chráni ženy a robí to pre ich dobro, no zároveň ženy stále nie sú prizývané do žiadnych diskusií o podobách pôrodnej starostlivosti. Pritom ide o ich pôrody, ktoré ovplyvnia celý ich ďalší život, a na rozdiel od všetkých mužských pôrodníkov, ktorí vládnu slovenskému pôrodníctvu, majú mnohé ženy aj vlastnú empirickú skúsenosť s tehotenstvom a pôrodom, čo muži nikdy mať nebudú. No stále sme odbíjané s tým, že „žiadna sa nesťažovala“.

Foto - TASR

Ale keď sa ženy nesťažujú, je to naozaj silný argument v rukách nemocníc.

Ale kto sa tých žien pýtal? Pôrodnice vo väčšine prípadov aktívne nezískavajú žiadnu spätnú väzbu a ak predsa, tak veľmi čudným spôsobom – jedna pôrodnica mala napríklad dotazníky „Poďakuj sa sestre“. To je paradox. Keď sa pozrieme na komerčnú sféru, tam urobia všetko pre to, aby ste im dali spätnú väzbu, pretože tak im umožníte, aby svoje služby poskytovali lepšie. Poskytujete im tým vlastne veľkú službu a robíte láskavosť. Už len to, že pôrodnice nezbierajú spätnú väzbu od žien, znamená, že ich táto spätná väzba nezaujíma, že ženy vnímajú ako tie, ktoré do toho celého nemajú čo hovoriť, že na svojich postupoch nechcú nič meniť a ženy nevnímajú ako svoje klientky, ale ako osoby, ktoré sa majú ocitnúť v ich moci, majú sa jej odovzdať a majú byť rady, že sú rady. Presne tak, ako to povedala jedna  respondentka nášho výskumu z radov pôrodných asistentiek:  žena má pri pôrode počúvať personál bez zbytočného rečnenia. Navyše, očakávať od ženy po pôrode, ktorá je ubolená na tele aj na duši, 24 hodín denne sa stará o dieťa a celkovo nevie, čo skôr, že sa bude v systéme, ktorý ako celok nefunguje, sťažovať, je úplne absurdné a alibistické.

VLÁDNU MUŽI, ŽENY SÚ TU NA „ŠPINAVÚ PRÁCU“

V publikácii Ženy – Matky – Telá II sú aj informácie, že v nemocniciach vládnu patriarchálne mocenské vzťahy. Ale sú tam predsa aj ženy pôrodníčky  a nesprávajú sa k rodiacim ženám inak. Dokonca niekedy sú ženy zdravotníčky akoby ešte horšie. Prečo?

O patriarchálnom systéme hovoríme nielen vtedy, keď ho viditeľne reprezentujú muži, ale patriarchálny je každý systém, ktorý je nastavený v neprospech žien, kontrolujúco a mocensky k nim. Zároveň sa treba pozrieť na to, kto v pôrodníctve na Slovensku vládne a kto určuje jeho podobu. Keď sme v júli 2016 zisťovali, koľko je mužov a žien primárov a primárok, výsledný pomer bol 48 mužov k 5 ženám. A na 14 pôrodníckych klinikách nebola ani jedna prednostka, všetko to boli muži. Už to nám dáva jasnú odpoveď na otázku, kto v slovenskom pôrodníctve vládne, kto určuje jeho pravidlá, nastavenia, parametre. Nehovoriac o tom, že muži sú zároveň vedúcimi silami akademického a vzdelávacieho života. To sú tí páni profesori. Aj keď sa v médiách viac hovorilo o pôrodníctve v súvislosti s filmom Medzi nami, oslovovanými osobami v mediálnych diskusiách boli najmä muži – pôrodníci. No a potom je bežné, že v takýchto mocenských a patriarchálnych systémoch sú ženy používané na to, aby vykonávali špinavú prácu. A to vysvetľuje, prečo sa potom ženy pôrodníčky alebo pôrodné asistentky pri pôrodoch niekedy správajú horšie ako muži.

Čo to presne znamená?

V prvom rade, aby sa ženy presadili v systéme, ktorý vyznáva nejaké „hodnoty“, musia akoby ukázať, že sú s tými „hodnotami“ stotožnené a že ich aj ony presadzujú. To je vidieť napríklad, keď sa robí Kristellerova expresia, to je ten spomínaný tlak na brucho, ktorý má rôzne formy od tlačenia rukou, lakťom až po zvalenie sa na brucho rodiacej ženy. Pri našom výskume vyšlo, že túto intervenciu takmer nikdy nerobia lekári, ale väčšinou pôrodné asistentky. Ony zároveň trávia so ženou najviac času, no pri tom samotnom akte narodenia dieťaťa už ženu sprevádza lekár. Čiže práca, ktorá je najnáročnejšia, lebo na ňu treba čas a trpezlivosť, je fyzicky aj psychicky vyčerpávajúca a dlho nemá viditeľný výsledok, je ponechávaná na ženy, kým fázu získavania kreditu za dobre absolvovaný pôrod – a schválne nepoužívam slovo vedený, pretože lekári nemajú pôrody viesť, majú ženám pri nich asistovať – má v rukách často muž, ktorý je navyše za svoju prácu zaplatený oveľa štedrejšie než pôrodná asistentka. V Maďarsku sa robil veľmi zaujímavý výskum, ktorý hovoril aj o mocenských a rodových vzťahov v pôrodniciach. Pýtali sa žien, ako často im boli robené rôzne intervencie a kto bol v tom čase prítomný. Zistilo sa, že najviac intervencií bolo vykonaných vtedy, keď bol pri pôrode prítomný lekár aj pôrodná asistentka. Akoby sa pôrodná asistentka potrebovala pred lekármi ukázať, že nie je o nič „horšia“. V pôrodniciach fungujú naozaj rodovo príznačné mocenské vzťahy, ktoré pred verejnosťou nateraz zostávajú skryté. Z rôznych neformálnych zdrojov napríklad viem, že v pôrodniciach sa deje mnoho sexuálneho obťažovania smerom k mladým lekárkam a pôrodným asistentkám. A to je vlastne obraz toho, čo si muži-pôrodníci o ženách myslia. Podľa toho aj konajú, bez ohľadu na to, či sa tak deje vo vzťahu k ich klientkam alebo kolegyniam.

Spoluautorky odbornej publikácie Ženy - Matky - Telá II s podtitulom Systémové aspekty porušovania ľudských práv žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku - zľava Martina Sekulová, Janka Debrecéniová a Zuzana Krišková. Foto TASR - Pavel Neubauer

NIE ZNAMENÁ NIE PRI ZNÁSILNENÍ AJ PÔRODE

Ako odhalili vaše výskumy, jeden z najväčších problémov je právo na informácie a informovaný súhlas. Vy hovoríte, že informovaný súhlas sa dá kedykoľvek odvolať – ako? Ležím tam v bolestiach, dala som informovaný súhlas, teda podpísala som papier, že súhlasím s každým úkonom, ktorý mi budú robiť a teraz som si to rozmyslela. Nikto mi ten papier späť už nedá...  

"V prvom rade chcem povedať, že to, čo získavajú pôrodnice na Slovensku, vo väčšine prípadov nie je informovaný súhlas. Informovaný súhlas je skutočný súhlas, ktorý odráža moju skutočnú vôľu s nejakou procedúrou a ktorý som dala po tom, čo som bola naozaj v dostatočnej miere, spôsobom, ktorému rozumiem, a s dostatočným časom na rozmyslenie informovaná o tom, v čom spočívajú intervencie, ktoré sú mi navrhované, a čo spôsobujú. Žena môže dať informovaný súhlas až vtedy, keď ju niekto naozaj informuje o účele, povahe, následkoch a rizikách navrhovanej intervencie, o alternatívach k nej, o jej benefitoch a nevýhodách, a keď tieto informácie dostane spôsobom, ktorému rozumie. Toto celé sa, samozrejme, musí diať bez nátlaku a manipulácie. A vtedy, keď dá žena súhlas, je platný. No na Slovensku ženy podpisujú formuláre, ktoré nie sú individualizované, nie sú robené tak, aby im žena rozumela, preto si ich mnohé ani neprečítajú, navyše neraz ich podpisujú v kontrakciách alebo rovno pri príchode do pôrodnice, pričom často im nik neposkytne k formuláru nijaké informácie alebo vysvetlenia. Viaceré respondentky a respondenti nášho výskumu nám potvrdili, že ženy často ani netušia, čo podpisujú. To je neplatne získaný podpis, ktorý s informovaným súhlasom nemá nič spoločné. A ak si niekto myslí, že sa tým právne chráni, je to omyl. Ako hovorí aj FIGO (Medzinárodná federácia pre gynekológiu a pôrodníctvo), informovaný súhlas nie je papier alebo podpis, ale je to proces neustálej interakcie a komunikácie."

A ako ho teda môžem odvolať?

"Zdravotnícky personál sa pri každej, aj ten najmenšej intervencii, a teda samozrejme aj pri vaginálnom vyšetrení, musí pýtať na súhlas alebo nesmie mať pochybnosti o tom, či žena súhlasí. Odvolať informovaný súhlas možno ústne kedykoľvek. Už jednoduché „nie“ je odvolanie súhlasu. Dokonca aj gesto, z ktorého je zrejmé, že žena si niečo neželá. Nie naozaj znamená nie. Keď sa sexuálny akt deje proti slobodnej vôli dotknutej osoby, je to znásilnenie. To isté sa deje, keď niekto žene urobí napríklad nástrih hrádze bez jej súhlasu alebo proti jej nesúhlasu, alebo keď jej bez jej súhlasu do vagíny vloží svoju ruku. Veci treba nazývať pravými menami."

ANI OD MLADÝCH ZÁZRAK NEČAKAJTE

Často vkladáme nádeje do mladých lekárov, že sa k ženám pri pôrodoch budú správať inak, že umožnia ženám rodiť v inej polohe ako na chrbte a podobne.  Ale z vášho výskumu vyplynulo, že to tak nie je, ale napríklad, že mladí lekári robia častejšie nástrih hrádze, lebo nevedia odhadnúť, či sa pretrhne – aj keď vedecké štúdie už vyvrátili teórie o nástrihu ako prevencii natrhnutia hrádze. Myslíte si, že urobia zmenu mladí lekári a lekárky, alebo nie?

"Nám pri výskume vyšlo viacero vecí. Mladí lekári a lekárky sa dívali na mnohé z toho, čo sa deje v pôrodníctve, kriticky, ale na mnohé aj nie. Faktom je, že mladá generácia asi lepšie komunikovala s rodiacimi ženami, alebo viac volala po lepšej komunikácii, ale tiež sa to nedá paušalizovať. Viacerí mali naštudovanú literatúru a nespoliehali sa len na oficiálne učebnice, ale keďže na pôrodníckych oddeleniach vládnu primári – muži, ktorí určujú štandardy, pretože ministerstvo ich stále nevydalo, šanca na zmenu je malá. Mladí pôrodníci a pôrodníčky vnímali veci progresívnejšie a kriticky, ale sú socializovaní v nejakom systéme a keď funguje niekto v systéme, s ktorým sa nestotožňuje, tomu sa nedá odolávať večne. Niekde sa dá zabojovať, ale niekde sa tomu musíte prispôsobiť, lebo by ste sa z toho inak zbláznili. Alebo vás systém vyvrhne. Čiže tu musí nastúpiť ministerstvo zdravotníctva a musí gestorovať vytvorenie celonárodných štandardov. Ale alfou a omegou je, že z toho procesu nebudú vynechané ženy. Keď chceme zdravotnú starostlivosť orientovať na ženy, musíme ich k tomu prizvať – napríklad aj prostredníctvom zapojenia ženských organizácií."

Takže keď budeme mať štandardy...

 

"...v prvom rade sa  zmierni moc primárov, ktorí často neuplatňujú vedecké poznatky, ale svoje pocity, presvedčenia a dojmy. Zodpovednosť majú aj VÚC-ky, ktoré vykonávajú dozor nad mnohými povinnosťami zdravotníckych zariadení, napríklad či neodmietajú poskytovať  zdravotnú starostlivosť. Lebo ženám sa napríklad stáva, že si napíšu pôrodný plán a v nemocnici im povedia, aby si hľadali iné zariadenie, čo fakticky predstavuje odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti. To, že si žena uplatňuje svoje práva, však nie je zákonný dôvod na odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ktorá je navyše v prípade pôrodu zákonom označená za neodkladnú. Naozaj to bude chcieť systémovú zmenu. A zmeniť sa musí aj to, ako pôrodnícky personál vníma ženy. Pretože pôrodnícky personál nechápe, že ženy majú práva a že do nemocnice neprišli poslúchať. Personál dokonca ani len nevie, čo sú ľudské práva, a pritom je tam na to, aby ich napĺňal. To sa však len ťažko zmení, kým sa ľudské práva nestanú súčasťou vzdelávania zdravotníckeho personálu."

SLUŠNOSŤ NIČ NESTOJÍ

Všetky diskusie o pôrodoch sa u nás končia tým, že na zmeny nie sú peniaze. Je niečo také, čo pôrodnice môžu zmeniť okamžite bez toho, aby investovali čo i len jediné euro? Čo je to?

Ja si myslím, že slušnosť. A slušnej komunikácii sa dá aj naučiť. Navyše, som presvedčená o tom, že mnohí ľudia, ktorí sú nezdvorilí a správajú sa k ženám pri pôrodoch nedôstojne a hrubo, sa k iným ľuďom, ktorých rešpektujú, vedia správať slušne. Čiže bude dobré si začať uvedomovať, že žena do pôrodnice prichádza s právami a zdravotnícky personál má voči nej povinnosti a jednou z tých povinností je slušne a rešpektujúco sa správať. A mnohé ďalšie veci by tiež nemuseli stáť peniaze, závisia najmä od chcenia. Napríklad aj to, aby si ženy mohli samy vybrať polohu, v ktorej chcú rodiť. Naši pôrodníci a pôrodníčky hovoria, že sa riadia najnovšími poznatkami lekárskej vedy, ale potom fakt neviem, prečo je v učebnici medicíny z roku 2014 napísané, že rodička je počas pôrodu umiestnená na pôrodnom stole v polohe na chrbte a s nohami fixovanými v Schautových držadlách. To je neprípustné v časoch, keď vieme, že poloha v ľahu je pre ženy počas pôrodu najhoršia. Celkovo bude teda nevyhnutné revidovať aj spôsoby, akými sa pôrodníci, pôrodníčky a pôrodné asistentky pripravujú na svoje budúce povolanie a ako si počas svojej praxe aktualizujú svoje poznatky a odborné zručnosti.