V obývačke bolo ticho. Až podozrivo ticho. Chlapček príkladne sedel na gauči. Ruky mal položené na kolenách a keď som sa ho spýtala, čo robí, odpovedal, že nič. Až keď som sa k nemu priblížila, zbadala som, že niečo schováva za chrbtom. Videla som jeho vystrašené oči. On už vedel, že ja to vidím. Bol to tablet, na ktorom sa hral a keď počul, že sa niekto do izby blíži, rýchlo ho schoval.

Ten chlapček je môj synovec. Moja sestra deckám určuje čas, kedy sa môžu na tablete hrať. Je to za odmenu, keď získajú konkrétny počet bodov. Opýtala som sa, či už si zaslúžil odmenu. Začal niečo vysvetľovať, že teraz si to popozerá a potom mu mama preškrtne jeden bod a bude to vybavené. A ešte ma začal nahovárať, že keď sa mi včera páčila naša spoločná hra na tablete, môžeme si ju teraz zopakovať. Potom smutným hlasom poznamenal, že kedysi sa spolu s bratom mohli hrať na tablete „zdarma“, že nemuseli nič robiť, aby si tablet zaslúžili. Lenže mama zásady zmenila.

Zásady sú presne stanovené a moja sestra sa snaží, aby ich chlapci dodržiavali. Synov vychováva k domácim prácam, učí ich ako pomáhať, urobiť niekomu radosť a že najprv povinnosti a potom zábava.

Ten deň chlapec porušil zásady, ktoré jeho mama stanovila. Aby svoju situáciu zachránil, začal ma presvedčovať, že to, čo urobil nie je „priestupok“, ale že zásady sú flexibilné a dajú sa ľubovoľne prispôsobovať, keďže on mal tak veľkú chuť sa hrať. Klamal. No a do tretice sa ma snažil „skorumpovať“, aj keď v prípade 6-ročného chlapca to znie smiešne.

 

Prečítajte si

Školáčka Greta Thunbergová zachraňuje dospelých

 

Ľudská vynaliezavosť nepozná hranice. A niekedy ani zábrany. Už odmala. Keby tieto chyby zostali bez povšimnutia, určite by to chlapcovi dalo vietor do plachiet, aby si zakaždým zobral to, čo chce. Beztrestnosť by v tomto prípade posunula hranice. O centimeter, o dva. Čo by bolo v dospelosti, už ani nehovorím!

Ale moja sestra to tak nenechala. Žiaľ, chlapec mal za tento „priestupok“ preškrtnutých viac bodov. Tablet si ten deň už neužil, aj keď k odmene mu chýbalo málo. Nebol rád, ale pochopil to. „Niekedy ho to láka omnoho viac ako jeho staršieho brata, častejšie porušuje zásady, ktoré sme nastolili a robí to takým spôsobom, že sa nás snaží odmäkčiť svojim úsmevom a vtipným správaním,“ popisovala moja sestra.

Pevne verím, že vďaka dôslednosti vo výchove z neho vyrastie fantastický človek a že nebude musieť úsmevmi zakrývať zlé skutky. Že si nebude musieť „vybavovať“ žiadne odmeny, ale že si ich jednoducho zaslúži.

A tu by v podstate mohla byť výchovno-pedagogická pointa. Ale ja tu vidím aj inú paralelu. Veď aj dospelí sa tak niekedy správajú. Hoci aj politici. Niektorí z nich niečo skrývajú za chrbtom, radšej si vymýšľajú, klamú, ako keby sa mali k chybám priznať. Keď ich necháme bez povšimnutia hrať sa s našimi osudmi, nebude to dobré riešenie. Budú si posúvať hranice o centimeter, o dva. Treba zakročiť - odmeniť ich alebo potrestať. Jednou z možností, ako na to, je účasť vo voľbách.  Ja viem, že občas si človek povie, načo? Čo už môj hlas môže zmeniť?

Ale tak ako nevzdáte výchovu dieťaťa, nemali by ste sa ani vzdať možnosti ohodnotiť politikov.