|
„Ľudia, časom, ako ich spoznávame, sú ako kov namočený do roztoku, postupne na nich pozorujeme, že strácajú svoje kvality (ako niekedy i nedostatky)“.
(Marcel Proust)
Vo väčšine rodín to iskrí, vybuchuje, hádky vedia nabrať nečakané otáčky, ale takmer vždy nás spojí mamina polievka.
Boli sme zvyknutí nevedieť o ľuďoch všetko, boli sme zvyknutí na istú cudnosť, dobre sme za zamysleli predtým, ako sme niekomu povedali, čo práve čítame, s akým článkom súhlasíme či nesúhlasíme, aký film sme večer pozerali. S niektorými známymi sme sa rozprávali len o športe, s inými o rodinných problémoch, s niektorými sme sa vedeli tri hodiny smiať, tak, že nás sánky boleli, boli takí, s ktorými sme v politických názoroch boli na rovnakej nôte, hoci sme nevedeli nič o ich súkromí.
S niektorými sme sa učili na skúšky, s inými chodili po baroch a ďalších sme vodili domov a pyšne ich predstavovali rodičom. Niektorých sme obdivovali a nedokázali sme si s nimi vymeniť pár slov. S kdekým, v práci, škole, v obchode, nemocnici sme podiškurovali, posťažovali sa, poporovnávali, čo u nás a čo u nich, pofilozofovali a išli každý svojou cestou.
A odrazu tu máme sociálne siete, cez ktoré od rána do večera sledujeme názory veľkého počtu ľudí, a oni sledujú naše. Od rána do večera máme mobily v rukách, v hromadnej doprave, práci, pri varení aj pri dojčení. Vieme, čo si kto o čom a o kom myslí. Facebook nám dáva možnosť ľudí rýchlo spoznať. Možno až príliš rýchlo a zároveň príliš povrchne.
Prečítajte si
Každým dňom vieme o sebe čoraz viac. A zisťujeme, že v podstate nikto nie je taký, akého sme si ho my predstavili. Nevieme sa s tým nejako vyrovnať, pretože je jednoduché rýchlo za pár sekúnd napísať a slovne odsúdiť. A v tej rýchlosti súdime aj tých, ktorí sa k danému názoru pridajú alebo nepridajú. A nechceme mať nič spoločné ani s tými, ktorí majú čosi spoločné s tými, s ktorými nesúhlasíme, alebo máme diametrálne odlišné názory. A hneváme sa na ľudí za to, že oni sú zadobre s tými, ktorých my odsudzujeme. A pritom nevieme prečo. Nevieme prečo a ako dospeli k daným názorom alebo ľuďom s danými názormi. V tej technologickej rýchlosti strácame cudnosť aj súdnosť.
O politikovi, ktorému nefandíme, nechceme povedať, že čosi povedal dobre. O človeku, ktorého obdivujeme, sa bojíme povedať, že s čímsi nesúhlasíme.
Hladkáme sa v smere srsti lajkami. Tá istá osoba napíše urážlivý komentár na jeden profil, o tri sekundy lajkne status na inom profile, aby jasne dala najavo, na koho strane je.
S väčšinou ľudí nemáme to šťastie, že nás spojí nedeľný obed s maminou polievkou. Musíme to uhrať nejako inak.
Ži a nechaj žiť. Nie tak, ako si to praješ ty, ale tak, ako si to praje ten iný človek.
Pokým nesiaha na tvoju slobodu, a nielen na tvoju, ale aj na slobodu iných.
