Bojovať za svoj sen začala už ako dieťa. „Bola som veľmi akčné dieťa, preto ma mama prihlásila do baletného krúžku,“ spomína Romina Kołodziej na detstvo strávené v Piekarach Śląskich v Poľsku. Učiteľka v nej objavila talent a tak sa pobrala tou cestou. Po troch rokoch výuky sa dozvedela, že má zakrivenie chrbtice a že so skoliózou nemôže tancovať.

Romina Kołodziej bojovala s chrbticou

„Lenže ja som sa už do baletu zamilovala a preto rozlúčka s tancom neprichádzala do úvahy, radšej som sa rozhodla chrbticu vyliečiť,“ hovorí a smeje sa pritom. Bola tak odhodlaná bojovať o svoju lásku, že každý deň absolvovala rehabilitácie, až kým si chrbticu nedala do poriadku.

„Nádej nám pomáha stať sa tými, kým chceme byť,“ hovorí pre Ženy v meste psychológ Zoltán Szabo. Nádej je podľa neho hlboko ukrytá v nás, pretože ju mnohí považujeme za veľmi intímnu súčasť, ktorú potrebujeme chrániť. Pokiaľ je neistá a krehká, nechceme, aby k nej mali druhí prístup, aby ju neohrozili. Až po tom, ako naše výkony dokážu, že je namieste, ju zverejňujeme.

 

 

Náhoda a osud v Bratislave

Od svojich štrnástich rokov žije Romina Kołodziej mimo domova. Najprv zo Sliezka vycestovala na baletnú školu do Gdaňska, potom prišli prvé pracovné ponuky z Cannes a z Viedne. Pred 9 rokmi sa presťahovala do Bratislavy. Najprv si myslela, že tu strávi len rok. Vlastne jej prvá cesta na Slovensko, ktorá sa jej potom stala osudnou, bola viac-menej náhodná. Niektorí jej kolegovia z medzinárodného tímu v divadle vo Viedni prišli do Bratislavy na konkurz. Pridala sa aj ona. „Skúšala som osud, napriek tomu, že som sa do konkurzu ani neprihlásila, ale len tak, keď už som tu bola, zatancovala som pred porotou a zobrali ma,“ spomína. Riaditeľ jej ponúkol pozíciu demisólistky. Vo veku 21 rokov to niečo znamená. Neboli to síce ešte sólové tance, ale napríklad v trojici, čo už je v kariére baletky veľký pokrok.

Romina si pamätá prvý deň v Bratislave. „Chcela som utiecť, lebo po pobyte v Rakúsku a vo Francúzsku sa mi tu všetko zdalo zvláštne, nevedela som si zvyknúť, najmä na omnoho menšie gáže ako v zahraničí,“ popisuje. Vtedy si viacerí kolegovia z Viedne, ktorí sa s ňou presťahovali do Bratislavy, sľúbili, že vydržia rok. „Málokto zostal dlhšie, no ja som tu už toľko rokov a som spokojná.“

V Slovenskom národnom divadle zatancovala veľa úloh. Po dvoch rokoch od jej nástupu, v roku 2008, sa vedenie rozhodlo obsadiť ju do jednej z hlavných úloh v predstavení Ivan Hrozný. 

 

 

Hrozná diagnóza a zlomená chrbtica

Deň pred premiérou sa to stalo. V divadle majú tanečníci zvyk sa obdarovávať čokoládkami, preto Romina naskočila do auta a šla do obchodu. Pred ňou išlo nákladné auto, z ktorého sa sypal štrk.

„Pamätám sa na ten štrk, lebo som sa bála, aby mi nepoškrabal auto,“ hovorí. Keď sa vracala z nákupu, na ceste bolo vidno roztrúsené kamienky. „V zatáčke som na kamienkoch dostala šmyk a vyhodilo ma z cesty,“ spomína hrozné chvíle. Pred ňou bol mostík. Auto skončilo na streche a začalo horieť. Z auta neostalo nič, ale ona sa cítila dobre. Až kým neprišla sanitka a neodviezla ju do nemocnice. Tam sa dozvedela, že má zlomenú chrbticu.

„Až vtedy som pocítila, že mi slabnú končatiny a že sa nemôžem hýbať,“ popisuje. „Prvá reakcia býva šok, psychika pri najzávažnejších tragédiách nedovolí, aby informácia prešla až do vedomia,“ vysvetľuje ten moment psychológ Szabo.

Podľa neho je to prejav obrany, aby úzkosť nezaplavila celého človeka, a aby si až postupne uvedomoval, čo sa stalo. Nezmieri sa však s ňou úplne. V zdravom procese postupne nachádza svoju vnútornú silu, maximálne sa adaptovať na situáciu, alebo ju dokonca zmeniť.

 

 

Diagnóza bola krutá: lekári jej oznámili, že nebude chodiť. Čo môže byť horšie pre baletku? „Povedala som si, že to nie je možné, a sľúbila som si, že budem nielen chodiť, ale aj tancovať!“ rozpráva. Na otázku, odkiaľ mala v sebe také odhodlanie, vieru a silu, odpovedá, že baletu odovzdala celý svoj život: denne osem hodín nácvikov a skúšok, potom večerné vystúpenia. „To ešte nebol čas na koniec kariéry, bolo by mi ľúto, keby celá ta námaha a pot išli nazmar, “ vysvetľuje.

Psychológ Szabo tvrdí, že človeku môže v takejto situácii pomôcť niekoľko faktorov: vzdorná povaha a reálne pozitívne skúsenosti samého so sebou. Vedomie, že sa mu už v minulosti podarilo prekonávať prekážky a viera, že to je možné. Podľa psychológa sú dôležite aj pozitívne vzory, či už v rodine, alebo medzi priateľmi.

Romina Kołodziej - atypická pacientka

Lekári predpokladali, že sa Romina bude zotavovať po nehode minimálne rok, veď sa ani nevedela posadiť. Ale ona hneď začala s rehabilitáciami. „Veľmi som sa chcela vrátiť k normálnemu životu, chcela som to urýchliť, preto som robila dvakrát viac cvikov, ako mi na rehabilitácii prikázali,“ spomína. Lekári boli prekvapení výsledkami, hovorili, že sa stalo nemožné a obdivovali, koľko vie vydržať atypická pacientka. Psychika zohráva pri liečbe oveľa väčšiu úlohu, ako sa kedy predpokladalo.

„Málo ľudí si uvedomuje, že naše delenie človeka na telo a psychiku nemá vo vede opodstatnenie a je dôsledkom dialektiky zavedenej v stredoveku,“ zdôrazňuje psychológ Szabo a vysvetľuje, že v skutočnosti sú naše telesné procesy zároveň psychickými a naopak. „Určite mnohí poznajú placebo efekt, keď ovplyvnenie psychiky zmení fyziologický stav človeka, “ dodáva.

 

 

Tri mesiace trvalo, kým sa vrátila do normálneho života. Práve sebadisciplínu Romina považuje za veľmi dôležitú vo všetkom, čo človek chce dosiahnuť. „Keď človeku na niečom veľmi záleží, je schopný to dosiahnuť, veď ja som toho dôkazom“.

Romina poukazuje aj na ďalší moment, ktorý jej pomohol pri zotavovaní sa a to bola podpora od blízkych ľudí. Hneď po nehode sa v nemocnici objavili jej kolegovia: tanečníci, choreograf, riaditeľ. „Cítila som, že im môj osud nie je ľahostajný, možno aj preto som vyzdravela,“ rozmýšľa nahlas. Po troch mesiacoch, ktoré ju vyradili z divadelného života, sa vrátila na pódium. V predstavení Ivan Hrozný tancovala o niekoľko mesiacov neskôr. Potom prišli iné veľké úlohy. „Tancovala som takmer všetko, počnúc Luskáčikom až po Bajadéru,“ spomína. Ale je jedno predstavenie, o ktorom sníva od detstva a ktoré ešte v repertoári v Bratislave nebolo, odkedy tu ona pracuje. Don Quijote.

 

 

Najväčšia láska jej života

Hoci pre balet robí všetko a má za sebou fantastickú kariéru, balet nie je v jej živote na prvom mieste. Jej najväčšou láskou je syn. Romina je príkladom, že sa dá skĺbiť profesionálna kariéra baletky s materstvom. Priznáva, že je to dosť ťažké, ale má veľkú radosť, že sa stala mamou. „Väčšina baletiek odkladá materstvo na neskôr, ale ja som rada, že sa to stalo práve vtedy, pred tri a pol rokmi,“ hovorí. Umelkyňa sa po dvoch mesiacoch po pôrode vrátila do práce, čo sa stretlo s veľkým obdivom a prekvapením jej kolegov.

„Viete, ja dnes tancujem už s inými pocitmi, viem umenie prežívať inak, lebo som obohatená o iný rozmer vnímania a cítenia sveta,“ popisuje. Priznáva, že niekedy je veľmi unavená, ale keď sa po vyčerpávajúcom dni vráti domov, stačí jeden pohľad na syna a únava je preč.

Nikolas je trojjazyčné dieťa: Romina sa s ním rozpráva po slovensky, jej rodičia po poľsky a chlapec navštevuje aj anglickú škôlku. Bude z neho tanečník? To by Romina nechcela, lebo vie, koľko sĺz a potu namáhavá cesta v balete stojí. „Nikolasek už robí špagát,“ pochváli sa, a priznáva, že vidí u neho predispozície na tanečníka.

Romina Kołodziej je normálne dievča a pôsobí veľmi sympaticky a otvorene. Je veľmi štíhla, ale, ako tvrdí, nie je to zásluhou prísnych diét, ale génov. „Nemusím si dávať pozor ako iné ženy. Jem to, čo mám rada,“ prezrádza. K jej obľúbeným jedlám patria bryndzové halušky, ale aj poľský boršč, taký, ako robieva jej babička.

 

 

Poľsko na ňu čaká

Stále dostáva rôzne pracovné ponuky. Napríklad z Národného divadla z Varšavy. Priznáva, že je to lákavá ponuka, ale Romina momentálne nevie, či by si vedela predstaviť život v Poľsku. Necháva si zatiaľ otvorené dvierka a Varšava na ňu čaká. Zrejme je tu niečo, čo ju drží. Hovorí, že je si vedomá svojej dobrej pozície v baletnom svete na Slovensku.

Sníva tiež o zahraničných pódiách, ale času jej už nezostáva veľa. „Mám 29 rokov a chcela by som zakončiť kariéru skôr ako moje slovenské kolegyne,“ hovorí otvorene. Chce, aby si ju publikum zapamätalo z najlepších rokov. Čo potom? Ešte musí vymyslieť, aj keď niekoľko nápadov už má. Určite chce do svojich 30 rokov tancovať. Rok si dáva na rozmyslenie, čo ďalej so životom.

Svet baletu je zaujímavý, ale často tu, ako v iných umeleckých profesiách, dochádza ku konkurenčným bojom. Romina tvrdí, že byť mužom v tej profesii je o niečo ľahšie ako ženám. „Je ich menej a teda aj menšia konkurencia je medzi nimi, nemusia nosiť baletné špičky a rodiť deti,“ vymenúva baletka. Na otázku, či kolegyne niekedy šomrú, že cudzinka obsadila najlepšie miesto na baletnej scéne Slovenska, odpovedá, že nikto jej to nepovedal priamo, ale niekedy výčitku cíti vo vzduchu. „Myslím si, že máme také iste šance a len od nás závisí, do akej miery ich využijeme,“ vysvetľuje svoj postoj.

Romina si je vedomá, že aby človek niečo dosiahol, musí veľa pracovať, a ona nič nedostala zadarmo. Len svojou prácou si zaslúžila to, čo má. „Ja som svoju šancu využila,“ hovorí presvedčivo.