V Paríži si dokončila bakalárske štúdium sociálnych vied a v Londýne na London School of Economics. Už počas štúdia si získala prácu na polovičný úväzok v konzultačnej firme, ktorá sa špecializovala na projekty pre EÚ. Po skončení štúdia si dostala prácu na plný úväzok. Nebolo to to, čo si si predstavovala?

„Po roku a pol som si začala čoraz viacej uvedomovať byrokraciu Bruselu a práca, ktorá mi ešte pred rokom prišla ako vysnívaná, mi zrazu prestala dávať zmysel.  Neskoré hodiny strávené v kancelárii, nekonečné písanie konzultačných správ, rýchlo sa približujúce termíny, a to všetko len preto, aby to úradník v Bruseli opečiatkoval a zasunul do šuflíka. V tomto období som prechádzala aj zmenami v osobnom živote. Bola som v Londýne už dva roky a mala som pocit, že ak chcem zmenu, treba konať! Dala som výpoveď, ostrihala som si vlasy nakrátko a našla si nové ubytovanie.  Toto malé zemetrasenie mi padlo dobre na dušu, bolo to oslobodzujúce obdobie.  Nasledovne som rok pracovala v malom knižnom vydavateľstve ako obchodná manažérka, a posledný rok a pol ako projektová manažérka pre britský normotvorný ústav. No či to bolo sedenie za počítačom, alebo nezmyselné školenia a prednášky o kultúre firmy, pocit, že do tohto sveta nepatrím, vo mne narastal.  Chcela som začať robiť niečo pre seba. To bol aj hlavný dôvod, prečo som sa rozhodla presťahovať do Tanzánie.“

 

Tvoj manžel je pôvodom z Tanzánie. Ako ste sa spoznali?

„S Amarom nás dal dokopy volejbal.  Jedného dňa ho dotiahla na tréning kamarátka, potom nasledovalo prvé stretnutie, druhé, a ďalej si to už viete domyslieť. Zdieľame spoločné hodnoty, spolu varíme, cestujeme, učíme sa hrať na gitaru, športujeme, vymýšľame a testujeme nové nápady na podnikanie.  Po roku a pol nášho vzťahu ma Amar požiadal o ruku, čím spôsobil šok celej mojej rodine.  Svadby sme mali dve, jednu na Slovensku a druhú v Tanzánii. Obidve rodiny sa tak mohli vzájomne navštíviť a padnúť si do oka.“

 

 

V septembri 2014 ste sa sa presťahovali do Tanzánie. Prečo?

„O Amarovej túžbe vrátiť sa do Tanzánie som vedela odkedy sme sa spoznali.  Má doktorát z ekonómie a svojím vzdelaním chce pomôcť svojej krajine.  Mňa práca v Londýne nenapĺňala a keďže hypotéky som nemala, nič ma v Londýne nedržalo.  Pohrávala som sa s myšlienkou vytvoriť niečo vlastné, ale v Európe je trh veľmi saturovaný. Povedala som si, že som mladá a bez záväzkov (ak nepočítam manželstvo!), a že za skúšku nič nedám. S Amarom sme sa dohodli, že ak si po roku v Tanzánii stále nezvyknem, vrátime sa spolu naspäť. Teraz som tu už osem mesiacov a vrátiť sa zatiaľ neplánujem.“

 

Je teraz Tanzánia iná, ako keď si ju zažila prvý raz?

„Tanzániu som prvýkrát navštívila v roku 2013, kedy som mala možnosť zoznámiť sa s Amarovou rodinou a utvoriť si akú takú myšlienku o krajine.  Naplánoval to dobre. Najprv ma zobral na safari, potom na Zanzibar a keď už som bola Tanzániou úplne učarená, požiadal ma o ruku.  Som človek, ktorý dá na prvý pocit, a tak ako som Tanzániu vnímala prvýkrát, tak ju vnímam aj teraz  - chudobnú, no napredujúcu v rozvoji, horúcu a tropickú, ale zároveň pulzujúcu životom a nepreskúmanú a hlavne plnú ľudí s dobrým srdcom.“

 

V tvojom blogu píšeš o tom, že “celá etiketa slušného správania, tak ako ich vnímame v Európe, tu strácajú zmysel a do hry vstupujú nové spôsoby žitia, pri ktorých si človek uvedomí, že Európa (či Amerika) sú len malou časťou tejto planéty, podľa ktorých nemožno žiť a súdiť život inde”. Môžeš uviesť pár príkladov tých spôsobov žitia, na ktoré si si musela v Tanzánii zvyknúť?

„Jedno z prvých slov, ktoré turisti zachytia, keď prídu do Tanzánie je “polepole”, čo znamená “pomaly”. Toto slovíčko vystihuje životný štýl Tanzánijčanov. V Tanzánii sa neponáhľa, všetko má čas, je to niečo ako známe “maňana maňana“, ale ešte o polovicu pomalšie. Tu sa dokonca aj čas počíta naopak.  Ku každej hodine sa buď pripočíta alebo odpočíta šesť hodín. Jedna hodina poobede je sedem hodín a jedenásť hodín večer je päť hodín.

Keď sa dvaja ľudia stretnú na ulicu, nasleduje výmena pozdravov, ktorú, ak človeka nechcete uraziť, nemožno vynechať. Ako sa máte dnes? Ako sa máte od včera? Ako sa máte odkedy sme sa naposledy videli? Ako ste sa vyspali? Ako sa má rodina? Ako doma? Po tejto výmene, sa buď rozlúčite a idete ďalej, alebo sa môžete spýtať, to kvôli čomu ste sa s tým človekom stretli.  Ak ste si dohodli stretnutie na danú hodinu, pokojne sa môže stať, že si na dotyčného počkáte aj dve hodiny.  Hlavne na vidieku sa čas neudáva hodinkami, ale tým, kedy príde autobus. A autobus veľakrát neodíde, pokiaľ nie je do posledného miesta naplnený. „

 

 

Ktoré reakcie príbuzných zo Slovenska Ťa vedia rozčarovať ? Ktoré ti prídu smiešne ?A čo príde smiešne Slovákom z toho, čo rozprávaš o Tanzánii ?

„Mám šťastie, že moja rodina je veľmi tolerantná a vždy ma v mojich rozhodnutiach podporovala. Skôr ide o reakcie širšieho okruhu ľudí. Konverzácie typu “Môj priateľ je z Tanzánie” – “Ježiš, a to je akože čierny?” Alebo, “Dávaj si naňho pozor, lebo ľudia z týchto krajín si nájdu ženu z Európy, zoberú si ju domov a už ju nepustia naspäť.” To ma vie rozčúliť. Takisto si myslia, že keďže je priateľ z Afriky, musí byť moslim. Je ateista a aj keby moslimom bol, ešte to neznamená, že je to zlý človek. Ľudia majú skreslenú predstavu o Afrike. Akúkoľvek neznámu hádžu do jedného vreca so strašidelnými príbehmi, čo čítajú v časopisoch.  Afrika je druhý najväčší kontinent na svete. Pre porovnanie, Afrika má 54 krajín. To je raz toľko, čo EÚ. A tak ako sa líši Francúzsko od Poľska, či Slovensko od Nemecka, tak sa medzi sebou líšia aj africké krajiny. Každá je iná, jedinečná.“

 

 

Človek si ľahko predstaví, od čoho z Londýna alebo Paríža utekáme. Čo z konzumnej spoločnosti, z ruchu Paríža alebo Londýna Ti chýba? Na neprítomnosť čoho si si ťažko zvykala? Alebo si ťažko zvykáš?

„Z Európy mi tu chýba dobre fungujúca verejná doprava. Momentálne žijeme v Dar es Salaame, ekonomickom hlavnom meste Tanzánie.  Rast populácie tu predbehol rozvoj infraštruktúry. Trasa 10 kilometrov pokojne môže trvať aj dve hodiny a viac. Vláda už desať rokov buduje nový systém mestskej premávky, ale tak ako všetko ostatné, ide im to “polepole“.  Takisto sa mi ťažko zvyká na tropické teploty. Na pobreží si treba k rovníkovým horúčavám ešte pridať  dusivú vlhkosť. Človek sa ustavične potí. Na druhej strane, nie je nič lepšie ako dať si na osvieženie čerstvú kokosovú vodu, ktorú si môžete kúpiť za 1000 šilingov (40 centov) na každom rohu.“

 

Aké máte pracovné plány ? V Tvojom blogu spomínaš sad jabloní a predávanie jabĺk po celej Tanzánii. Prečo jablká?

„Áno, mojím plánom je pestovať jablká. K myšlienke pestovať jablká ma priviedla moja inklinácia k zdravej strave, láske k prírode a túžbe po pracovnej nezávislosti. Tanzánia má obrovský poľnohospodársky potenciál, tisíce hektárov úrodnej a lacnej pôdy čakajú na obrábanie. No napriek veľkej obľube sa jablká  v Tanzánii na komerčnej úrovni nepestujú. Sú dovážané z Juhoafrickej republiky a sú drahšie ako na Slovensku. Spoločne s Amarom sme vždy rozmýšľali nad projektom, ktorý by priniesol úžitok nielen nám, ale aj širšiemu obyvateľstvu. Veríme, že ak vytvoríme nové pracovné miesta, zvýšime tým životnú úroveň domácich a ich rodín. Mojím cieľom je vytvoriť komunitu pestovateľov jabĺk, ktorá umožní nielen predávať ich za prijateľné ceny širšiemu obyvateľstvu, ale aj ich spracovanie na druhotné produkty a zvýšenie ich pridanej hodnotu. Momentálne komunikujem s jednou americkou firmou, ktorá sa špecializuje na šľachtenie jabĺk pre tropické podnebie. Na budúci týždeň idem navštíviť ich škôlku v Ugande. Ak všetko pôjde podľa plánu, sadiť by sme mali začať v auguste.“

 

 

Veľa cestujete?

„Cestujeme hlavne po Tanzánii, buď služobne alebo ako turisti. Navštívila som slávny ostrov korenia Zanzibar, viacero národných parkov vrátane slávnej Serengeti, no na výstup na horu Kilimandžáro sa ešte len chystám. Takisto by som chcela navštíviť národný park Gombe na západe krajiny, kde žije jediná komunita šimpanzov v Tanzánii. V iných afrických krajinách som ešte nebola.“

 

Ako trávite voľný čas?

„Voľný čas trávime s rodinou alebo aktívne. Milujem šport a je to skvelý spôsob, ako spoznať nových ľudí.  Trikrát do týždňa hráme volejbal a nedávno sme začali hrať touch rugby. Takisto tancujeme salsu. Kvôli doprave netrávime veľa času pri mori, čo by som chcela do budúcna zmeniť. Pláže sú tu ako z dovolenkového katalógu a podmorský svet je pestrofarebnejší ako maliarova paleta.“

 

Ktoré miesta máš v Tanzánii najradšej?

„Tanzánia  je prenádherná krajina. Turizmus je tu v plienkach, no drahé cestovanie chráni panenské pláže a nepreskúmané údolia pred návalom turistov. Veľmi sa mi páči mesto Iringa na juhozápade krajiny.  Jeho nadmorská výška 1700 metrov nad morom mu dáva príjemné podnebie a prší tu častejšie a rovnomernejšie ako v iných častiach Tanzánii. Istým spôsobom mi Iringa pripomína Slovensko.“

 

 

Ktoré jedlá?

„Mám rada grilovanú juku či sladký zemiak s rajčinovým šalátom s limetkou. Na pobreží je kuchyňa ovplyvnená indickou a arabskou kultúrou. Dar es Salaam je plná indických reštaurácii a na Zanzibare kokosové kari nájdete na každom menu. Keďže s manželom sme obidvaja vegáni, na ryby či mäso vám recenziu dať neviem.“

 

Akým jazykom komunikujete s manželom? a s jeho rodinou a známymi?

„S manželom a známymi komunikujem po anglicky. Zároveň sa intenzívne učím svahilštinu, aby som dokázala komunikovať s domácimi. Tak ako všade vo svete, všetko ide ľahšie, ak sa prihovoríte domácim jazykom. Ľudia to naozaj ocenia. U Amarovej rodiny doma sa hovorí po “gudžarati”, čo je jazyk z provincie Gudžarat na severozápade Indie. Ten sa síce aktívne neučím, ale ovládam pár základných fráz.“

 

 

O čom snívajú deti v Tanzánii?

„O vzdelaní. Veľa rodín si nemôže dovoliť poslať svoje deti do školy.  Viackrát som sa stretla s ľuďmi, čo nevedia poriadne písať, čítať či počítať.  Problém je hlavne na vidieku. Deti pomáhajú obrábať polia. Škola je pre rodičov, čo žili celý život bez nej, nepodstatná, alebo na ňu nemajú financie.“

 

Čo vedia v Tanzánii o Slovensku?

„Tanzániu a Slovensko spája futbal a socializmus. Futbal, pretože ten spája všetkých ľudí na svete. Fanúšikovia FC Liverpool poznajú Martina Škrteľa.  Čo sa týka socializmu, v minulosti existovali výmenné študijné pobyty, vďaka ktorým mali Tanzánijčania možnosť vycestovať a spoznať Slovensko. Tak ako aj u nás,  je socialistická minulosť cítiť v spôsobe, akým fungujú štátne inštitúcie. Uraziť úradníka môže znamenať koniec vášho podnikania. Starostlivosť o zákazníka tu tiež nájdete len výnimočne. Po niekoľkých hrôzostrašných skúsenostiach si človek zaspomína na zlaté slovenské predavačky. Ach, až mi slza na líce vyhrkla, tak mi je za nimi smutno (smiech).“

 

Prečítajte si aj Učiteľka francúzštiny vysvetľuje látku v dobových šatách, ktoré sama šije

 

 

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.