„Bojíš sa!“ povedal posmešne Tuky a vyceril svoje štrbavé zuby. „Nebojím,“ oponoval som mu a hľadel do tmavých okien Červeného domu. „Ďoďov brat tam raz v noci bol, a vraj ho videl,“ začal Pedro, ktorému meno prischlo pre tie žuvačky, čo furt žúval. „To je blbosť,“ zahlásil Tóno, ktorý bol od nás o rok starší a vždy mal na všetko vysvetlenie. „Tak tam choď ty!“ podpichol ho Tuky. Tóno sa nervózne poobzeral, kývol na mňa hlavou a zahundral: „On si vytiahol najkratšiu paličku.“

V dedine nebolo veľa domov, ktoré by ukrývali také tajomstvá ako práve tento. Volali sme ho červený, lebo bol z pálených tehál, ktoré už murári nestihli omietnuť. Nemal osadené okná, vo vnútri bol len stavbársky odpad a špina.

Pred rokmi ho začali stavať mladí manželia z mesta. Už vtedy mali trojročného synčeka. Často ho na stavbu brávali so sebou. Jedného dňa ho neustriehli. Zvedavé dieťa sa vyštveralo po schodisku takmer na povalu. Keď ho zbadali, bolo už neskoro. Veľa krokov vo svojom živote ešte nespravil, ale ten do prázdna bol jeho posledným.

Matka sa z toho už nikdy nespamätala. Chcela odísť. Nemohla by žiť v dome, ktorý pripravil jej jediné dieťa o život. A tak odišli. Nikto nevedel kam. Dom nechali napospas času a burine.

Často som na to myslel, keď som po tom schodisku vybiehal pri schovávačkách. Cez deň bol ten domisko tým najlepším detským ihriskom. V noci sme sa tam však báli. Po dedine sa hovorilo, že sa tam po zotmení stále prechádza to nešťastné dieťa, ktoré hľadá svoju mamu.

„Čo je? Pustil si do gatí?“ zasmial sa Tuky. Všetci sa hrali na hrdinov, ale v očiach im bolo vidno, ako sú radi, že tú najkratšiu paličku si nevytiahol žiaden z nich.

„Čo som ty?“ odvetil som Tukymu a pohol sa smerom k domu. Pred vchodom som sa na chvíľu zastavil. Zafúkal vietor a mne nabehla husia koža. Prižmúril som oči, aby som vo vnútri lepšie videl. A zapol si svetielko na digitálkach od otca. Hrozne som sa bál tmy. Už od mala. Rodičia mi preto nechávali zažatú posteľnú lampu, až kým som nezaspal.

„Prechádza cez steny, plače a má vybité zuby,“ opisoval nám raz v parku Ďoďov brat ducha, ktorého vraj videl v Červenom dome na vlastné oči. Odvtedy sa pocikával, a tak sme nemali dôvod mu neveriť.

Zmizol som chalanom za prvým múrom. V dome bolo ticho, a ja som počul, ako mi búši krv v tepnách. Ledva som dýchal. V tom som začul nejaký hlas a šuchot. Zastal som a pritisol som sa k stene. Začul som hlboký nádych. Vravel som si, len si ho nepredstavuj. Nepredstavuj si ho!

Pomaly som sa načiahol k rohu múru a nahliadol do miestnosti. To, čo som uvidel, ma priklincovalo do zeme. Mesačný svit, ktorý prenikal cez deravú strechu do vnútra, osvetľoval mliečnobiely dievčenský prsník, ktorý vykukal spod vyhrnutého svetra. Dlhé blond vlasy splývali dievčaťu na chrbte, ktorý zvierali dve chlapčenské dlane. Podľa malej jazvy nad zápästím som ich spoznal. Ďoďov brat si tam ruku preťal pri skákaní do jazera.

Prvýkrát v živote som videl ženské prsia. Bol som ako zelektrizovaný. Až kým som na ruke nezacítil škrabkanie. Pavúk. Tlmene som vykríkol. Ďoďo otvoril oči a Ivana z deviatej A si podvedome zhrnula sveter.

Netrvalo mi dlho, kým som sa rozhodol. Vyštartoval som, ako by mi išlo o život. Schody som bral po troch. Keď som vybehol z domu, nezastavoval som. Chalani sa rozbehli za mnou. Zastali sme až na konci ulice. Chvíľu sme všetci chytali dych.

„Čo? Videl si ho?“ bol zvedavý Pedro. Počkal som, kým dobehol aj Tuky. „Hej, videl,“ povedal som. „Už ma tam nikdy nedostanete,“ dodal som. A šiel som domov.

V posteli som ešte dlho nemohol zaspať. Strach vystriedalo vzrušenie. Myslel som na Ivanu, na tú hebkú bielu pokožku, ktorá pri svetle mesiaca vyzerala ako sneh. A nevedel som sa dočkať rána, keď ju uvidím v škole. Asi prvýkrát v živote som zhasol lampu pri posteli a zaspal.

Strach z neznámeho je jednou z najhorších prekážok, ktorú vie človek postaviť sám sebe. Dokáže nás uzavrieť v duševnej cele s tými najhorším vlastnými démonmi, ktorí vás už nikdy nepustia za hranice všedného. Zvedavosť je pre ne ako kríž pre čerta. Veľa ľudí priviedla k poznaniu samého seba. Mňa kedysi dávno zoznámila s tým „trojročných duchom“, ktorý sa stal najlepším strážcom milencov. Tie červené múry totiž ukrývajú aj nejedno moje tajomstvo.

 

Prečítajte si aj Blbí kričia, lebo bystrí sú ticho